Koľko krát som sa už stretol u seba s tým, že som chcel niekoho odsúdiť. Človeka z môjho okolia, nejakého neznámeho, alebo i dokonca blízkeho. Ľahko, veľmi ľahko som videl jeho chyby, zlé stránky. Dokázal som si ich znásobiť, pripočítať. Vnútorný hnev, ktorý spaľoval moje srdce a tlačil k jedinému - zdanlivo správnemu - rozhodnutiu. Odsúdiť. Trest. Smrť. Koniec. Zmizni mi z očí... A potom to prišlo. Tá tichá pochybnosť. A čo ty? Ty si myslíš, že si dokonalý? Bez chyby? A si naozaj pravdivý, alebo sa tu hráš na na malého pána Boha? Neklameš? Nie si sebec? Namyslený a vnútorne sám? Ten hlas sa vtieral a na šťastie som ho niekedy neodohnal, lebo ten hlas ma usvedčoval, pribíjal, presviedčal... Ten hlas, ktorý som počul. Hlas, ktorý má tvár. Tvár plnú krvi. Tvár zohyzdenú. Bez mena a ponížnenú. Tvár toho, ktorého som odsúdil ako prvého. Tvár Tvoju...
Prepáč a zmiluj sa nado mnou. Nad nami.
