Zavolali sme ich ku nám. O niekoľko dní možno prestanú mať záujem o hodnoty ako je viera, náboženstvo, spoločenstvo veriacich... Neprestanú však byť mladými. Stále nimi sú. Silní a krásne.
Keď som im otváral dvere na našej fare u nás na Šípku v očiach som im videl otázky, pochybnosti i strach. O čom to bude? Týka sa ma to? Ide tu aj o mňa? Stáli tam v našej predsieni a snažil som sa im prejaviť pozornosť a úctu, aby sa nebáli, aby pocítili to, že nám na nich záleží, že nie sú len číslo 1., 2. ..., ale živé reálne osoby, hodné lásky. Naši birmovanci.
Potom sme sa presunuli do kostola. Dali sme im možnosť odísť. Zostali. V tichu. Pred Bohom a jeho láskou, pred sebou a svojou túžbou po šťastí. Po hľadaní krásy života... Mali odvahu. Bojovali sami so sebou a zvíťazili. Odovzdávali zlo, čo ich dusilo v srdci a Boh im skrze ruky kňaza udeľoval svoju milosrdnú a odpúšťajúcu lásku. Boli mi nesmiernym povzbudením.
Verím v krásny život. Verím v šťastný život. Verím, že mladí sú dobrí a túžia žiť. Verím.
Chcem poďakovať vám, milí birmovanci, tak ako som to v mene svojich bratov saleziánov spravil aj ten piatok za vašu odvahu skúsiť niečo iné. Má to cenu.
Želám pekné dni.
