Klasicky som vyrazil od nás z domu, z nášho Partizánskeho. Mladý párik. Brali ma do Solčian, fajn debatka o všeličom. O živote, o prístupe k nemu, o stopovaní a o inom. Milí.
V Solčanoch ma k sebe do auta zobrala jedna slečna. Šla práve na skúšku. Test. Nebála sa. Počas cesty sme sa dostali k jej vzťahu, k jej bývalému, k tomu, že akokoľvek sa mu snažila pomôcť, nezabralo to, tak sa rozišli.
Potom dlhé čakanie na výpadovku na Blavu. Nič. Cesta, ja a zima. A tak som zbehol dole na jednu pumpu. Síce nie zúfalo, ale mrznúc som našiel jedného kamionistu. Zobral ma až takmer do Hlohovca. Po ceste z neho vyšlo, že bráva stopárov. Skvele sme podebatili o jeho zážitkoch. Super.
Potom bus, Hlohovec, cíga, zastavenie sa v kostole, poďakovanie Bohu a pár euro a jeden straváč pre jednu pani s jej dieťaťom a čakanie na ďalšie auto. To prišlo. Opäť mnoho slov a podelenie sa zo životom, s jeho temnými, ale i peknými stránkami. S nádejou, ktorá je cestou, lebo je aj za bolesťou a nespravodlivosťou ako východisko. Až do Trnavy, až tam, kam som potreboval...
A potom chvíľa, ukázanie cedulky SE a už som sedel v kamióne. Mohol som ísť až do Paríža, keby som mal čas. Skamarátili sme sa s jedným starým harcovníkom, čo vyše tridsať rokov brázdi cesty. Hovoril mi o Rusku, o ľuďoch tam, o ich veľkodušnosti, o všeličom možnom. Dal mi svoje číslo, nuž tak asi skočím dakedy pozrieť Eiffelovku :).
Bol to krásny deň. Dostal som veľa. A keď som večer sedel v šaštínskej bazilike a Bohu som hovoril všetkých tých takmer sto úmyslov modlitby, pre ktoré som tam išiel, opäť som zažil, že nie som sám, ale že Si.
Ďakujem.
