Stretli sme sa raz po našej detskej sv. omši. Milý muž, krásna manželka, deti, milá rodinka. Väčšinou stále vysmiaty a pokojný. A v tom duchu som ho i zdravil. Lenže už výraz jeho tváre hovoril, že sa niečo udialo, čo s radosťou a pokojom nemá vôbec nič spoločné. Spýtal som sa ho teda... "brat..." Pochopil som. V tej chvíli veľmi rýchlo viete, čo sa udialo. Povedal som mu, že ak chce, môžeme sa za neho pomodliť pri svätej omši. Súhlasil. A tak sme sa vo štvrtok večer stretli.
"Išiel sa kúpať so svojimi deťmi. Mal ich nesmierne rád. Brával ich na výlety, staral sa o ne. Milovali ho a on ich. V ten večer mali ísť potom spolu na večeru. Lenže ako sa potápal, zamdlel, keď ho vytiahli, nedokázali mu už pomôcť."
Skúšam sa do toho celého vcítiť, ale nejde to. Keď si len nakrátko predstavím celú tú situáciu, je mi veľmi smutno z toho celého. "Pomáhame im ako len vieme. Zostala len jeho manželka a tie dve deti, ale chceme im pomáhať, ako sa len dá."
Začneme sláviť sv. omšu. Je krátka, ale veľmi intenzívna. Stojíme tam obaja pri jednom oltári. On, silný, sebavedomý, starostlivý manžel, muž, otec rodiny. Celú dobu plače. Jeho slzy kvapkajú na zem i na oltár ako jemný dážď, ktorý zvlažuje vyschnutú zem a prináša jej nádej i nový život. To verím i pre neho i pre jeho drahých...
Pokoj s vami. +
