„Keď mal sedemnásť tak sme ho zaviezli do V. Nasadol do lietadla a letel úplne sám do Ameriky.“
Jedna z viet. Jedna obyčajná veta, ale koľko je za ňou lásky a dôvery.
„Snažili sme sa dobre vychovať svoje deti. Starší teraz študuje na tretej vysokej škole a mladší M., keďže mal veľký talent na basketbal, tak sme ho v ňom podporovali.“
S hrdosťou mi ukazuje fotky a kalendáriky svojho syna v basketbalovom oblečení s basketbalkou v ruke a pokojným úsmevom. Hrdosť otca na svojho syna.
„Bol vyhlásený za jedného z najlepších hráčov štátu W. a získal mnoho ďalších ocenení (bolo ich veľa, a tak som si ich nezapamätal). Potom však prišli zdravotné ťažkosti.“
Nebolo v jeho očiach smútku, ale skôr túžba byť mu stále nablízku...
„Ešte kým chodil na strednú, vozil som ho každý deň do L., aby mohol hrávať. Bol tam skvelý a pritom v škole patril medzi najlepších. Veriaci, múdry. Chodíme do kostola spoločne a z mojej rodiny sú aj kňazi.“ A ukazuje mi obrázok z jednej kňazskej vysviacky, kde je niekto z jeho rodiny.
M. sa potom ku nám pridal na tréning. Trénoval chlapcov, ktorí tiež majú sny a tiež túžia v živote niečo dosiahnuť. Hoci sám zranený, nedával pocítiť svoju bolesť a ani napätie z toho, že ho čaká operácia a že nemôže tak hrávať, akoby si on sám prial.
Na konci sme sa spolu pomodlili i za neho a s prianím, aby mu to všetko dobre dopadlo.
Milí priatelia aj vám prajem, aby ste stále mali okolo seba ľudí, ktorí vám dôverujú a ktorí vám fandia práve takým, akými ste.
S úctou a prianím všetkého dobrého.
