Pred krátkym časom sme spolu s mladými sedeli u mňa na izbe, na našej fare a zhovárali sme sa o našom týždni. O tom, čo sme v ňom prežili a čo v ňom v nás zostalo. Hrala nám príjemná hudba a my, mladí ľudia dvadsiateho prvého storočia sme hľadali spolu cestu života.
Čo je to šťastie?
Je možné dať hneď odpoveď na túto otázku? Necítime sa príliš malí a mladí na to, aby sme mohli definitívne čeliť tejto podstatnej otázke nášho života? Sám si netrúfam vám kázať ani radiť, ale chcem len zdieľať spolu s vami, v pokore a úcte svedectvo jedného mladého muža, ktorý túto sobotu spolu s ostatnými sedel u mňa na izbe a hľadal... Jeho slová...
„Tento týždeň sme mali prednášku u nás na fakulte. Prednášal náš doktorand, ktorého som poznal ešte ako študenta. Má taký zvyk, že nám vždy pustí na konci svojej prednášky nejakú pieseň. Teraz nám pustil pieseň od Karla Kryla „Ďekuji“. Táto pieseň má veľmi silné slová. Ďakuje sa tam za lásku, krásu, ale i bolesť a ošklivosť. Aj teraz ako zvyčajne sme mu zatlieskali na konci prednášky. Je to nesmierne vzácny človek. Ako malý prekonal detskú obrnu. Dnes chodí o paličke, kríva, má silné dioptrické okuliare a mnoho iných bolestí. Vždy však je úctivý a na tvári mu hrá milý úsmev.“
Toľko jeho slová. Toľko svedectvo jedného mladého muža o inom mužovi, ktorý ho oslovil svojím postojom.
Čo je to šťastie? Na túto otázku môže byť veľmi veľa odpovedí. V pokore však verím, že šťastie je v láske. V tej, ktorá prijíma život ako dar a ktorá, hoci plná protirečení, bolestí, neistôt a trápení sa učí stávať darom.
Ďakujem vám za váš čas. Prajem a vyprosujem vám pokoj a radosť.
S úctou.
