Je to príbeh jedného chlapca. Nebudem uvádzať ročník, vek, meno, ale môžeme ho trebárs „pracovne“ nazvať Karol.
Keď som ho stretol prvý krát spolu s jeho kamarátom, bolo to veľmi zvláštne stretnutie. Ukradli nám z našej fary zopár vecí z dielne. Zaškatuľkoval som si ho. Potom kradol z našej záhrady papriku a iné „dobroty“ záhradné... To bolo prvý rok.
Druhý rok sa „preslávil“ tým, že si od nás „požičal“ spolu s ďalším svojím kamarátom naše lopaty na sneh, lebo im prišla chuť sa na nich sánkovať. Z mojej „škatuľky“ sa teda von nedostal, aj keď palicu som úplne nezlomil.
A tretí rok, čo ho poznám, začal tým, že roztrieskal stolnotenisovú raketu o stôl. Nebol som tam, ale priznal sa. Škatuľka sa otvárala...
Teraz, keď ma stretol včera na tej školskej chodbe z jeho úst išlo „Ježiš, to kto prišiel!“ Vysvetlil som jemu aj ostatným, že som stále ten istý Robo so svojou povahou a snami... (toto by bolo na dlhšie) a rozprávali sme sa. Aj s ním aj s ostatnými. Potom dobehol za mnou, takmer končiaci žiak, chlapec v puberte, on (s pracovným menom) Karol a núkal mi cukríky „zober si, nie jeden, koľko chceš“ a pomaly ma „donútil“, aby som si nechal od neho nasypať plnú dlaň cukríkov. Moje „škatuľky“ sa rozsypali... Kiež by to tak išlo aj v inom!
Neviem, čo ho čaká, aká bude jeho budúcnosť, či neskončí ako jeho starší brat „koketujúci“ s drogami alebo ako jeho rozpadnutá rodina, či ako mnohí chlapci zo sídliska. V jedno však verím, v kus dobrého srdiečka v jeho hrudi.
Želám vám pekné dni, priatelia
S úctou.
