Pýtal som sa Ťa, čo ste mali v škole a ako sa Ti darilo. Pár dobrých známok si povedal a že ste mali aj náboženstvo. Zvedavo som sa spýtal, o čom bolo. Vedel si, že ste preberali jedno prikázanie, ale nepamätal si si jeho názov. Spoločne sme to dajako zlepili. Bolo o úcte k rodičom a blízkym.
Kráčali sme ďalej popri jednom kostolíku, kde je kaplnka Tej, o ktorej som presvedčený, že nám stále „kryje“ chrbát a tam „hore“ čaká s kľúčikom pri zadnej bráne. Išli sme na cintorín a Ty si s istotou vedel kam chceš ísť. Bolo to v dňoch, keď v srdci myslíme na svojich blízkych, ktorí tu už s nami nie sú. A Ty si jedného z nich túžil ísť navštíviť. Prišli sme až k jeho hrobu. Povedal si, že je to Tvoj strýko. Spomínal si si na to, ako Ťa vodil zo školy a do školy. Pomodlili sme sa tam spoločne.
Naše cesty sa potom rozišli, ale som Ti vďačný, za to, že si ma učil tomu, čo je láska, čo je to štvrté prikázanie. Tomu, že milovať môžeme, len ak nezabúdame.
Prajem Tebe i vám, milí priatelia mnoho nádeje.
S úctou.
