Mal som ísť do jedného mesta na L. Prosila ma o pomoc jedna vzácna priateľka. Mali sme hovoriť spolu niečo o stopovaní. Veď prečo nie...
Stál som na ceste za mestom, ktoré som si obľúbil pre jeho ľudí a čakal. Zvyčajne sa modlím... „Pane, ak chceš, dostaň ma tam, kam chceš, tak ako chceš a posaď ma k tomu človeku, ku ktorému Ty chceš.“ A potom...
Najprv to bol otec rodiny.
Potom mladý muž, ktorý práve skončil vysokú školu a poctivo a s odhodlaním si hľadal prácu. Nebavili sme sa o viere, ale o živote áno. Dal mi veľmi silnú lekciu... „Minulosť nechaj tak, netráp sa ňou. Ži.“ Z očí mu sršalo odhodlanie žiť.
A potom v P. čakanie. Dvaja muži z O. Zobrali ma k sebe a nielen do auta, ale aj do svojho sveta. Otec a syn. Tá láska sa tam dala krájať. Medzi nimi som sa cítil naozaj dobre a to veľmi. Zobrali ma až do K. a tam sa ma pýtali: „A čo ty vlastne robíš?“ „Som katolícky kňaz“, odpovedal som. „Prepáčte...“ „Chlapi, prosím, len mi nezačnite vykať, som len obyčajný Robo.“ „Ja som P. a ja O.“. Škoda, že sme nemali viac času, asi by sme sa spriatelili...
A potom mladý muž z P. Ten ma „hodil“ až do R.
Všetko dopadlo ako malo? Splnila sa moja modlitba?
Myslím, že Boh je Boh prekvapení. Nemusíte súhlasiť, ale cez všetko som presvedčený, že to, ako si ma viedol, nebola náhoda. Dal mi stretnúť ľudí, ktorých som potreboval stretnúť. Dal mi možnosť učiť sa od nich. Dal mi možnosť byť spolu s nimi, modliť sa a počúvať.
V R. som mal byť o 13.00. Veľmi som tomu neveril, že to vyjde, veď vzdialenosť, okolnosti... Ale tlačili sa mi očí slzy vďačnosti, keď sme presne o 13.00 míňali tabuľu R.
A preto ďakujem Tebe vzácna priateľka za pozvanie a čas spolu s Tebou, ktorý bol pre mňa taký nádherný. Tebe, otec, syn, otec a syn, muž za pomoc... A nakoniec Tebe, Priateľu, že Si.
Želám vám nádej a pokoj, milí priatelia a známi.
S úctou.
