Išiel som z Holíča, sem do Partizánskeho, kde žijem a slúžim. Z Holíča stop v pohode, fajn pokec o rodine, vzťahoch a tak. Zo Senice príjemný záchranár s typickým dolniackým prízukom typu "ne". Potom z Trstína do Dolného Lopašova tichá jazda. Stadiaľ vzadu s batohom na sebe a vedľa mňa dva psy. Vyvenčení, pokojní. Fajn. Vpredu dvaja mladí pankáči. Vzácni ľudia. Keď zistili, že plánujem ísť cez Piešťany, volali kamarátovi, či tam nemá náhodou cestu... Zlatí. Počúvali punk, milé veci a debatili sme len tak o živote a o tom, čo v ňom je... Z Vrbového do Piešťan celkom fajn stop s naladenou rockovou hudbou. A z Piešťan do Topoľčian robotníci z nejakej stavby a ja s nimi v dodávke. Počúvali hudbu, debatili, tešili sa na víkend a keď hrala nejaká rocková česká klasika hulákali a plne sa stotožňovali s textom a to vlastne ja ja.
Z Topoľčian ma viezol už len on. Tomáš. Zhovárali sme sa. Keď zistil, čo robím, mal takúto prosbu... "A mohol by si, prosím odslúžiť svätú omšu za môjho brata. Mal osemnásť. Tragicky zahynul pred pár dňami pri autonehode. Bojoval, ale prehral. Volal sa Jarko." Súcit. Ľútosť... Ťažko sa vtedy hľadajú slová. "Áno, počítaj s tým, už dnes." "A môžem prísť." "Samozrejme." Vymenili sme si kontakty. Rozlúčili sa. Medzitým mi ešte povedal, že jeho sestra už dva razy potratila... Tie osudu pretkané bolesťou, ale verím, že i nádejou.
Z Rajčian ma bral na Šípok muž, otec rodiny. Išiel z Rakúska a nadišiel si, aby ma zaviezol až tam, kam som potreboval ísť. Vzácny človek, cítil som z neho silu a túžbu konať dobro odhodlane a nezištne.
Večer som mal za Jarka svätú omšu.
Pokoj s vami. +
