Kráčal do kostola v nedeľu. Jeho deti občas prídu, občas nie. Jeho manželke tam býva zle, tak nechodí. On áno. Pozdravíme sa. Podáme si ruky. Má pevné stisk, muža, ktorý toho v živote už veľa preskákal, ale nestratil srdce ani tvár a už vôbec nie dôveru, že to môže byť dobré. A to i jeho pričinením...
"Idem to dať všetko Bohu do rúk. On vie." To boli jeho slová.
Pred nejakým časom, nie je tomu až tak veľa mu zomrela blízka príbuzná. Ťažko to zvládali, ale premodlili to všetko a držali sa vzájomne pri sebe. Nemá to ľahké. Jazdí na kamióne do zahraničia, ale keď prídete ku nemu domov a stretnete sa s jeho rodinou, viete, že tam je domov. Aj jeho zásluhou.
"Občas si s kamarátmi vypil. Má ich veľa, ale pred časom dal slovo, že piť nebude a to slovo drží." To je svedectvo jeho dobrého syna o jeho skvelom otcovi. Má rád spoločnosť, má veľa kamarátov a to preto, že jeho srdce je veľké a plné lásky. Rozdáva ju. Nešetrí ňou... "Kamarát niečo potreboval. Volal som mu do Nórska, kde jazdí. Hneď to vybavil a kamarátovi pomohol. Bez nároku na poďakovanie, na peniaze... A nebola to maličkosť..."
Má veľké srdce. Stará sa o svoju rodinu, o svoje okolie a hoci je veľmi hlboký, pri jeho žartoch máte chuť sa len smiať. Správny muž. Ďakujem dobrému Bohu za neho, za jeho svedectvo, za jeho príklad, za jeho službu.
