Prišli do chrámu. Jozef s Máriou, ktorá v zahalených šatách niesla malého Ježiška. Prišli, aby sa modlili, obetovali svoje dieťatko Bohu. Ďakovali a tešili sa. Aká krásna je vďačnosť! Ako ľahko na ňu zabúdame uprostred potrebných a povinných vecí.
V chráme stretli jedného starého muža, ktorý trávil svoj čas v tichej vďačnej a radostnej modlitbe. Koľkí starí ľudia zostávajú opustení! Pre koľkých má Boh utešujúci slová!
Začal s nimi hovoriť. O službe a pokoji, po ktorom túžil a ktorý objavil v Ježiškovi. Nevinnom a slabom. V tom, ktorý prišiel na tento svet a ktorý plače, keď vidí našu bolesť, padnuté autobusy, zneužívané deti, mladých, ktorý kradnú ideály, pornografiu a násilie... A predsa prišiel sem. Aj k tomuto starému mužovi Simeonovi. Oči sa mu rozsvietili, keď mohol vidieť v tých maličkých očiach nádej. Nebo. Zmysel nad nezmyselnosť temnoty. Nádej... A ešte viac lásku, ktorá neodsudzuje, ale chráni a bdie nad nami.
Pokoj. Objavil ho. Ten pokoj je dar. Dar pre mňa. Dar pre každého človeka.
Pekný deň.
