Sedeli sme u nej doma. V jednej malej dedinke pod horami a blízko hlavného ťahu medzi dvomi významnými mestami. Tu však nebol hluk, skôr naopak, pokoj a ticho...
Prišli sme ku nej so skupinou mladých. Bol to cyklovýlet. Brodili sme sa cez rieku, nadskakovali na betónovej ceste, blúdili cestičkami... až sme prišli sem ku nej. Domov. Do jej izby. Pri posteli telefón, regionálne noviny, modlitebná kniha a ruženec... A na posteli ona. Tá krásna žena s očami, s ktorých vyžarovala toľká láska!
Zaspievali sme jej. Pomodlili sme sa jeden zdravas, darovali jej cukrík, úsmevy a spravili sme si spoločnú foto. Ona, tá, ktorá už prežila život a stále ho žije v nádeji na jeho krásne pokračovanie Tam... a my, dospelí i dospievajúci. Spoločne. S jednou spoločnou vlastnosťou. S úsmevom na tvári i v srdci...
Ktovie, čo ju čaká dnes a zajtra. A ktovie, čo čaká nás, dnes, či zajtra... Máme však nádej, že ak budeme verne žiť podľa viery a svedomia, prídeme k radosti, ktorá je viac než len pocit. Je to prebývanie. Je to stálosť a hoci naše cestičky a cesty sú často krát krivoľaké, stretneme sa raz všetci spoločne doma.
Majte krásne dni.
