Išli sme s partiou asi dvadsiatich mladých do Bratislavy. Sú to naši budúci animátori. Deviataci a prváci. Krásni. Plní života a energie. A niečoho viac. Túžby byť darom a slúžiť. Niečo vzácne a neobyčajné.
A tak sme sa tam ocitli na Gercenovej škole v Petržalke. Najprv troška stres a potom mnoho radosti, keď sa rozbehli, začali hrať sa spolu s nimi, rozprávať, tráviť čas bláznivými, ale peknými hrami plnými radosti a zábavy. Posledným bodom programu bola svätá omša. Sedeli spolu, spievali, hrali... A nakoniec im ešte aj darovali kopec cukríkov, sladkostí, darčekov... Mnoho pekného v krátkom čase. Ďakujem za to všetko. Potom sme ešte boli pozrieť u saleziánov na Mamatejke, kde sme sa mohli zahrať, stráviť čas spolu, stíšiť sa... Krásny čas.
Prečo o tom píšem? Lebo to nie je samozrejmosť, aby dvadsať mladých chcelo žiť život ako dar. Nie, nie je. Ako nebola včera samozrejmosťou akcia v réžii fabriky umenia: moc umenia, kde mohli prísť mnohí mladí, starší... aby načerpali to pekné. Nech nám to nezovšednie. Toto sú dary. Neopakovateľné a jedinečné. Toto je skutočná prítomnosť a nádej na krajšiu budúcnosť.
Prajem vám veľa pekného a krásneho v živote. Pokoj s vami. +
