Stretli sme sa v u nás v jednej našej krčme. Len tak. Podali sme si ruky debatili. O tom, ako bol vo väzení a čo ho to naučilo. Počúval som ho. V jeho očiach bolo cítiť mužskosť. Dozrel. Hoci sme sa predtým nepoznali, učil som sa od neho. Myslím si, že jeho život je krajší aj napriek tým takmer štyrom rokom v base.
Hovorila mi o jednej svojej kamarátke i o ňom, o mladom mužovi, ktorý svoj život topí v drogách. Hovorila mi to ako tá, ktorá verí v dobro a svojimi malými krôčikmi ho i realizuje. Tak ako vie, s tým srdiečkom, ktoré má, je darom, takým malým svetielkom pre iných.
I on, môj drahý priateľ, ktorému zomrel brat. Brat, ktorý ho tak veľa naučil. I on mi rozprával o živote, o nebi, o nádeji, o tej, ktorej je nositeľom, tak ako vie. Tak svojsky, ale krásne.
A nakoniec, ona. Raz sme sa stretli. Poprosila ma, či ma nemôže odprevadiť domov, ku nám na faru. Cestou sa rozhovorila. "Ak tam vstúpim, rozplačem sa. Ale tu som bola šťastná. Chcela by som sa znova tak smiať ako vtedy... Tu sme mali tábory..." Chvíľu zostala stáť pred kostolom. Pustil som ju dnu. Pred pár chvíľami... Zostala tam. Modlila sa. Verím, že našla kúsok viac pokoja a nádeje. Verím, že dobrý Boh píše i po krivých riadkoch rovným písmom nádeje a lásky, ktorá stále prijíma. Verím.
Ďakujem Ti za nich. Hoci prehrávajú, vstávajú a pomáhajú dvíhať iných.
S úctou. +
