Vždy sa ocitáme v pozícii jedného z nich. Usilujeme sa milovať a cítime ako našej láske toľkí bránia. V nás. Naša pýcha, hnev, neodpustenie. Chcú uzavrieť naše srdcia do temnoty tridsiatich strieborných. Do rozhodnutia sa pre "nie" životu, "nie" láske, "nie" tebe. Nie, prepáč. Narážame a padáme. Chceme niečo a nedokážeme to uchopiť. Chceme sa toho zmocniť a nemáme síl.
Aj Ty si tam sedel spolu s nimi. Nenápadný a predsa fascinujúci. Ako jeden z nich. Obyčajný. Umývajúci nohy a predsa iný. Iný láskou. Iný obetou. Nehou. Pre nás. Zrádzame sa. Seba, teba, iných a predsa nechceme padnúť do temnoty beznádeje. Predsa chceme veriť vo svetlo v nás. V dlaň, ktorá krvavá a plná bolesti vie, čo je objatie nežne nás k sebe túli. Synov, dcéry... Nás.
Vďaka Ti. Uč nás, prosím chápať a žiť lásku, ktorú vpisuješ dennodenne do nášho srdca.
