Bolo to včera večer. Prechádzal som sa na internáte, kde pôsobím ako vychovávateľ a volal som chalanov na program, ktorý mávame v stredu večer. Vstúpil som do jednej izby volal ich. Vtedy mi jeden z chalanov sediaci ticho na posteli povedal: "už zomrel, asi pred dvadsiatimi minútami". Zostal som zarazený. Vedel som o koho sa jedná, hoci osobne som ho nepoznal. Bol to jeho ujo, asi päťdesiat ročný, rodina v pohode, skvelá práca... rakovina. Krátko, bolestne. Podal som mu ruku a snažil sa zostať aspoň chvíľu s ním. Potľapkanie po pleci s túžbou aspoň čosi z toho smútku, ťaživého a ťažkého zobrať...
Večer sme sa za neho modlili. Ruženec. Za neho. Za jeho rodinu, blízkych... Za nádej na život, ktorý nekončí, hoci bolesťou je často krát priam presýtený. Nádej...
Nezabúdajme na ľudí okolo nás! Prosím...
Drž sa tam hore!
