Niekedy ich stretám. Idú spoločne. Malý psík ich sprevádza a kráčajú... Zopár krát sme sa zarozprávali. Dozvedel som sa všeličo z ich života. O ich manželstve, o ich deťoch... A vlastne tu mi prišlo z toho celkom zle...
U nás na cintoríne odpočíva niekoľko mladých ľudí. Medzi nimi aj ich dcéra... "Mali sa už brať. Bolo to o niekoľko dní. Slávili rozlúčku s kamarátkami. Nevieme ako sa to stalo, ale nešťastne vypadla z balkóna a zabila sa."
To mi hovorí on, jej otec. O nejaký čas stojíme pod tým balkónom...
Zničila ich táto rana? Neviem... Prečo sa to stalo? Neviem... Zostala v nich tá bolesť? Určite.
"Páči sa nám ako pracujete s mládežou. Som rád, že to tu žije. Je to krásny pohľad. Veľmi sa z toho teším." Toto mi hovoril on, jej otec, keď sme sa stretli na našom sídlisku, niekde medzi cintorínom a tým balkónom...
Teším sa znova na nich, keď ich stretnem. Ich tváre spája úsmev, ten, ktorý sála priam zo srdca a vyžaruje nehu, súcit, porozumenie, nádej a hlavne lásku... Tú najpotrebnejšiu, tú ktorú ani smrť nezastaví, tú, ktorá verí v Boha, v nebo..., v tú ktorá verí v stretnutie so svojimi drahými... tam Doma.
Verím v nádej.
