Spievala v kostole. Sedela v prvej lavici. Vždy zanôtila nejaké kostolné hitovečky a ostatné a ostatní sa pekne chytali. Bolo to veľmi milé. Jej hlas, hlas viac ako deväťdesiat ročnej starkej sa krásne vznášal v malom chráme spolu s inými. Bolo to milé, až také, že sme si na to zvykli.
A potom ten jej úsmev. Nešetrila ním, hoci bolesť v jej živote mala svoj domov dosť často. Predsa však ju nezlomila, skôr naopak. Ona zostala verná. Verná Bohu a on zostal verný jej. A potom dokázala s jemnosťou a svojským pátosom dávať ďalej tú svoju vnútornú krásu. Krásu milovanej a milujúcej. Pamätám si na to, ako sme prišli ku nej koledovať na Vianoce, ako nás prijala, zahrnula dobrotou a aj dobrotami. Vzácna žena.
Pred pár dňami zomrela. Teda, skôr by som napísal, išla inde, aby myslela na svojich drahých a verím, že aj na nás...
Prajem vám pekné dni. +
