Mohli by sme tu skončiť. Silný príbeh obrátenia. Boh, ktorý sa dotkol srdca jedného mladého muža a zmenil ho. Jedna otázka. Jedna odpoveď. Jeden človek, ktorý našiel zmysel života.
V dnešnom Božom Slove v evanjeliu sme tiež počuli jednu otázku.„Aj vy chcete odísť?“ ( Jn 6, 67)
Otázka na telo. Tvrdá. Po všetkých tých zázrakoch, ktoré sa udiali, mnohí prestali chcieť Ježiša chápať. „Dosť. Stačilo. Ideme preč. Toto sú bláznovstvá...“
Nepochopili, že za tým všetkým je Ježišova láska, ktorá sa ich snaží získať. Že tým najdôležitejším pre nich je on sám.
Jean Vanier kanadský kňaz, ktorý sa venuje práci s postihnutými takto píše o láske: „ Milovať to nie je jednoducho robiť niečo pre niekoho, ale pomôcť mu, ab objavil, že je jedinečný, cenný a hodný pozornosti. Milovať znamená chápať.“ ( J. Vanier, Prijať svoju ľudskosť)
Opisuje prípad jedného postihnutého dievčaťa. Autistky, ktorú prijali do jedného z ich domovov. Bola apatická voči všetkým. V stálej depresii. Zúrivá. Oni ju však neopúšťali a prejavovali jej stálu a pozornú lásku. Po istom čase, dosť dlhom sa jej tento kňaz J. Vanier spýtal, keď videl, že sa zmenila:
„Claudia, prečo si taká šťastná?“ Jej odpoveď bola jednoduchá a priama: „Dios. Boh.“ Predtým zažila skutočné zostúpenie do pekiel, totálnu neistotu. A teraz je šťastná. ( J. Vanier, Prijať svoju ľudskosť)
V prvom čítaní sme počuli, nadväzujúc na to, čo robí Boh ...Boh nás oslobodil z Egypta ... Boh urobil veľké veci ... Boh nás ochraňoval na celej ceste pred všetkým zlom. ( porov. Joz 24, 17 – 18)
A teraz my mu chceme slúžiť, lebo On je náš Boh.
Uvedomovali si tieto ohromné veci. Zázraky, ktoré Boh koná v ich životoch. Ako sa o nich staral...
Viera pramení práve z toho, keď vidíme, aký je veľký. Ako sa o nás stará. Neopúšťa nás. Niekedy je to možno prísne, niekedy to bolí. Páli. Ale On nás nepúšťa. Kto pri nás stále zostáva? Jeho láska prekonáva aj naše odmietanie. Stále. On sa nehneval ani na tých, ktorí na neho šomrali, ktorí od neho odišli. Láska je v slobode, nie v zviazanosti. V slobode! Božou túžbou je, aby nás oslobodil od každého strachu, zviazanosti, volá nás, aby sme postavili svoj život na láske.
Aj my môžeme padnúť. Urobiť množstvo chýb. Môžeme mnohým ublížiť, ale to podstatné je v tom, že ak máme pokorné srdce, ako sme počuli v žalme, Boh ku nám bude hovoriť a neopustí nás. A bude nás otvárať k tomu, aby sme videli vo všetkom jeho riadenie. Jeho starostlivú neopúšťajúcu lásku, ktorá nás chce očisťovať o oslobodzovať od moci zla, nenávisti, strachu, egoizmu, závisti, pýchy, ktoré sú hlboko zakorenené v našich srdciach. Lebo ešte hlbšie je zakorenená jeho láska k nám.
Štefan Hríb takto píše v jednom zo svojich úvodníkov: „Čítal som v tých múroch a maľbách a hroboch, že aj tí, za ktorých dielom dnes cestujeme a pred ktorých talentom a charakterom sa už stáročia s úctou skláňame, zápasili so zlom a beznádejou, aj oni prehrávali a padali k zemi, aj oni strácali vieru. V tom nekonečnom zápase so sebou a inými však urobili čosi veľké a silné a na to, len na to sa nezabúda.“ (.týždeň 34, editorial)
Nezabudne sa ani na nás, ak postavím svoj život, svoju rodinu, svoje manželstvo na Kristovi. Na Bohu. Ako sme počuli v druhom čítaní:
„... v spoločnej úcte pred Kristom“ (Ef 5, 21b)
Konať ako Kristus. Doma. V kostole. V práci. On totiž má silu premieňať naše krehké srdcia svojou láskou, lebo On nás sýti sebou. Svojím telom a krvou. Svojou obetujúcou sa láskou.Lebo „Šimon Peter mu odpovedal: Pane a ku komu by sme išli? Veď ty máš slová večného života.“ (Jn 6, 68)
Aj pre nás. Amen.






