Chystali sme si spolu večeru. Teda hlavne dvaja z nás mali na tom podiel. Skupina mladých z tohto nášho malého, ale pekného sídliska. Všetko tak, ako treba. Oplátky. Med. Kapustnica. Jabĺčko. Ryba, rezne, šalát, modlitba, darčeky... A na úvod prípitok od jedného z nás. Znel asi takto "Ďakujem vám za túto večeru. Asi päť rokov som nemal spoločnú štedrú večeru. Som rád, že to vyšlo. Ďakujem..." A potom taká atmosféra rodiny, ktorú asi nikto z nich ešte pri štedrej večeri nezažil. Radosť, pokoj, priateľstvo a prijatie...
A potom poriadky. A návrat naspäť do "reality" podrazov, sklamaní, hádok, strachu... Zasa.
Lenže ešte jedna vec vo mne zostala. Jeho slzy a slová. "Keď raz budem mať rodinu, nechcem, aby moje deti mali taký život aký mám ja." Slzy ako hrachy. Slzy horkosti, ale i nádeje. Nádeje.
Verím v nich. Verím v ich sny. Verím v ľudskosť a verím v nebo. Verím ho pre nich. Už začalo tu a teraz. V nich už žije.
Na tej večeri sme sa zberali, každý dal tri eurá. Nie je to veľa, ale chceme zobrať gitary, kúpiť darčeky a ísť do domova dôchodcov alebo do nemocnice dať ďalej kúsok toho neba, kúsok lásky, ktorá je Vianocami.
Tak vám prajem pekné dni. Stoja za to. +
