Vošli sme do nášho kostola. Trochu som s nimi požartoval, ale cítil som, že sa tam udialo niečo veľmi bolestivé... Spýtal som sa ich aký úmysel ich vedie ku nám do kostola.
"Dnes jej zomrel niekto blízky." Hovorila o svojej kamarátke, ktorá tam stála. Našiel som v sebe odvahu sa spýtať kto. Myslel som si, že jej otec. "Nie, bol to môj brat." Odpovedala jeho sestra.Skúsil som sa pýtať ďalej, že či to bolo niečo tragické. "Áno, našli ho pri našom cintoríne, zlyhalo mu srdce." Spýtal som sa posledný krát... "Drogy?" Jej odpoveď bola "áno"...
Išli dnu. Do ticha. K Bohu. K úteche. K nádeji...
Prišiel som potom neskôr za nim a priniesol som im ruženec. Dotrhaný a poškodený, možno práve tak ako ich život teraz. Sľúbil som im modlitbu, svätú omšu na ich úmysel.
Večer sme sa za neho i za nich modlili.
Je mi ľúto toľkých, ktorí stratili "to prečo". Ten zmysel, tých, ktorých zlomila bolesť, strach, zrada, sklamanie... Je toho toľko. Ale verím, že aj tu v tom všetkom je nie málo tých, ktorí veria a hľadajú takí akí sú cesty, ako pomáhať...
Nech ich poteší Tvoja verná láska. Prijmi ho, prosím k sebe.
+
