Volal mi. Ten telefonát bol milý... "Kedy sú u vás omše?" Tak som mu povedal. Dohodli sme sa, že sa po nej stretneme. Prehodíme pár slov a uvidíme, čo bude. Keď sa zjavil na tej omši v našej filiálke v malom kostolíčku, kde bolo len pár milých ľudí, tak vyzeral ako Ježiš. Prišiel počas kázne, tak som ho privítal a tešil sa z toho, že ho vidím...
Potom prechádzka. Išli sme len tak na bylinky. Zberali sme, debatili. Rozprávali sa. Len tak. Nepýtal som sa ho na minulosť, vedel som, že bola bolestivá. Plná pádov, strát, blúdení... Ale nad tým všetkým bola nádej. Nádej v život, ktorý môže byť pekný. Pekný. Zbierali sme materinu dúšku, bazu, jahodové a černicové listy, bôľhoj a neviem, čo ešte všetko... Bavili sa o všetkom... Keď tu mi zrazu povedal uprostred tých byliniek. "Vieš, starám sa teraz o jedno dievčatko. Jej rodičia toho majú veľa, tak ma poprosili, či by som jej mohol byť nablízku. Pomôcť. Učíme sa jeden od druhého..." Len tak vyslovené vety plné nádeje. Vyjsť z kruhu beznádeje na cestu slobody...
Cestou späť sme voňali kvety. Pivoňky, kosatce, divé ruže... Ako dvaja blázni. Užívali sme si tie chvíle. Dal som mu ešte zopár byliniek z našej záhradky, nejaké džemy a videl som radosť. Tú čistú. Peknú. Plnú svetla... Neviem, kam ho život zasa zaveje, ale verím, že bol šťastný a že šťastný byť i môže... To prajem i vám, milí priatelia...
Pokoj s vami. S úctou. +
