Bol to piatok. Deň jeho tragickej smrti. Nemala zmysel, ale stala sa. Stala a priniesla zo sebou veľa bolesti, otázok, ale paradoxne aj nádeje, ľudskosti a túžby byť mu kúsok v niečom podobný. V jeho veselosti, v jeho pohľade na život, v jeho službe iným... Verím, že už je doma.
Bola to sobota. Deň ich "áno" naveky. Ako princ a princezná. Nádherní. Plní kostol, krásna svätá omša a to ich rozhodnutie byť si verný v "zdraví i v chorobe v šťastí i v nešťastí " to "milovať a ľúbiť po všetky dni svojho života". A snažili a snažia sa byť tomu verní. Uprostred dokončovania školy, udomácňovania sa v inom meste, štátnic, práce, cestovania...
Bola to nedeľa. Keď sa narodila o 9.21 cca. Keď prišla. Malá Sofia. Malá Múdrosť. Alebo veľká? Čo je to múdrosť? V čom spočíva? V tom, že všetko vieme vysvetliť (alebo si to aspoň myslíme) alebo v dôvere, že predsa len tu nie sme sami a že aj bolestný piatok zdanlivého konca môže mať za sebou sobotu plnú toľkej lásky a nedeľu prežiarenú novou nádejou. Verím, že to dáva zmysel.
Ďakujem Ti Bože za to, že nemusí zvíťaziť smrť a beznádej, ale že stále je miesto pre nádej a život.
Prajem vám pekné a pokojné dni. +
