Chodievame si občas zaplávať do B. Aj včera sme tam boli. Spolubrat M. plával ako ryba a ja som sa tam trápil pri ňom. V našom bazéne plával aj jeden starší pán. Hovorím mu: „choďte, ja nevládzem.“ On mi odpovedá: „ale, čo by si nevládal, pozri sa na mňa, veď ja mám už šesťdesiatdeväť rokov.“
Myslel som si, že tým to skončilo.
Ale opäť ma prekvapilo dobro, čo sa nachádza v ľuďoch... „Neplávaš až tak zle, len si spoj prsty na dlani (ukázal mi to ako malému školáčikovi) a ruky ponáraj pod seba.“
Jednoduchá rada.
Prehodili sme ešte zopár slov a potom on išiel von. Myslel som si, že sa už nestretneme, ale opäť...
Keď sme už pomaly odchádzal domov, znovu som ho stretol. Mal som potrebu a túžbu mu poďakovať. Podarilo sa to. On, tento starký pán, plný života mi ešte na záver hovorí: „To je v pohode, celý život sa učíme.“ A potom s úsmevom, debatujúc s dámami, ktoré predávali lístky opúšťa môj svet...
Znova som sa učil „učiť sa“. Stále je toho toľko pred nami, aj pekného, aj menej. Verím, však, že stále nám príde do cesty niekto, ako tento starý pán, ktorý vie poradiť a aj pomôcť.
To vám prajem i vyprosujem, priatelia.
S úctou.
