Privítala nás veľmi srdečne. Pôvodne sme tam mali prísť zobrať iba jabĺčka, ale jej veľkodušnosť a dobrota nás „prinútili“ zostať tam dlhšie.
Začala nám rozprávať o svojom živote, o svojom dome, deťoch, trápeniach a hlavne o svojom manželovi, s ktorým spolu prežili tridsať štyri rokov krásneho spoločného života...
„Všetko vedel spraviť. Bol veľmi šikovný a zručný. Veľmi sa tešil na dôchodok. Zriadil si včely. Raz, keď chcel ísť autom za nimi, padol mi pred bránou a zomrel. Ešte pri raňajkách sme spolu sedeli.“
Už je dvadsať tri rokov vdovou, ale cíti jeho blízkosť, stretajú sa v sne verí aj v stretnutie „tam“ a „potom“...
„Myslím si, že žena tvorí domov. Ak sa tam muž dobre cíti, sú šťastní obidvaja.“ Sama sa dotkne tejto háklivej témy. Verí v lásku a v dobrotu ľudí okolo, hoci sa kriticky pozerá aj na ľudí, ktorí jej ublížili. Videlo sa mi však, že to podstatné to nie je, že tam nevíťazí sklamanie, znechutenie a ani smútok, ale nádej.
„Vám by mali dať špeciálne ocenenie za pekne zriadenú záhradku“, chváli sa nám ohodnotením, ktoré jej dal pán poštár a v očiach má šibalské plamienky radostnej dievčiny.
A keď už pomaly odchádzame, dajako príde ešte jedna téma... „Môj muž ešte predtým než rukoval, v jednom kostole urobil mnoho mramorových ozdôb. Nepriznal sa s tým. Ale raz som mu na to prišla. Zostal mi po ňom jeden krásny kríž.“
Myslím, že nielen ten, ale aj to množstvo dobra a lásky, ktoré si odovzdali medzi sebou a ktoré darovali aj toľkým i iným.
Prajem vám pekné dni, milí priatelia a čitatelia.
S úctou.
