Sedeli sme na lavičke na našom sídlisku. Deň pomaly odchádzal a ona po sviatosti zmierenia mala túžbu vyjadriť niečo, čo naše ľudské poznanie presahuje.
„Keď skončím školu chcem byť policajtkou. Ale to je ešte veľmi ďaleko.“ Má sen. Má rodinu a brata, s ktorým si veľmi dobre rozumie. Má priateľov. Má túžbu po živote.
„Toto leto sme sa spolu s kamarátkou vybrali na jeden festival. Veľmi pršalo. Chcela som si ísť zobrať nejaké veci, ale všetko nám ukradli. Zostal mi len stan a plavky. V plavkách a so stanom v ruke som išla domov...“ Skúsil som sa vcítiť do toho, čo asi mohli prežívať tieto dve dievčence bez peňazí, mobilu, priateľov... „Prišiel potom jeden chlapec a zaplatil nám cestu domov.“ Pomoc často krát prichádza práve vtedy, keď ju asi najmenej čakáme a od ľudí, od ktorých by sme to ani nečakali.
„Asi po týždni nám prišiel domov balík so všetkými vecami. Bolo tam všetko okrem peňazí. Toto bol pre mňa zázrak.“ Ako je to možné, pýtam sa... „Vieš počas celej tej doby od toho, čo nám ukradli všetko, som neprestávala veriť, že s Božou pomocou to všetko dobre dopadne. Kamarátka neverí v Boha, ale dôverovala mi...“ Toto ma dostalo. Dievča, ktoré sa v živote ocitne v takejto hraničnej situácii nezúfa, verí v ľudskú i Božiu pomoc.
„Verila som a verím v jeho pomoc...“
Opäť by som rád zakončil úryvkom z knihy, o ktorej bola reč v predchádzajúcom blogu: „všetko čo sa deje, slúži nášmu spaseniu...“ (muž, ktorý zažil zázrak záchrany života a uveril v Boha)
Dakedy stačí málo a my sa vzdávame, tak ľahko strácame túžbu dosiahnuť svoje sny. A predsa niekedy stačí len jeden lúč a deň je krajší.
Želám pekné dni.
S úctou.
