„Až na tretí krát som sa dostala na medicínu.“ Hovorí so svojím milým úsmevom a príťažlivosťou krásnej ženy, ktoré po nej zdedila jej dcéra. „Nebola som veriaca. Bola som nepokrstená. Mama bola učiteľka a tak sa to nedalo. Na škole však bola so mnou a dokonca aj na izbe jedna dievčina. Veriaca, veľmi dobrá...“ Myslím, že práve v tej chvíli sa stretala svojím vnútorným zrakom práve s touto svojou kamarátkou z mladosti. „Mala som dvadsaťjeden rokov, keď som sa dala pokrstiť. Jej svedectvo ma oslovilo. Na izbe vedľa nás bolo dokonca jedno dievča. Porobilo skvele skúšky, na samé jednotky. Rozhodla sa ísť ku bosým karmelitánkam. Išla do Poľska. Teraz už je asi na Slovensku. Pri krste nás vtedy bolo vyše sto mladých ľudí...“ Bolo to krátko po revolúcii. Čas nádeje a veľkého odhodlania, keď sme všetci mali túžbu vykonať niečo veľké...
Pýtam sa jej asi trošku drzo, či neľutuje, že je veriaca, že sa dala pokrstiť, či pre ňu viera nie je obmedzujúca a ako jej pomáha... „Pomohla mi najmä pri smrti mojej mamy. Verím, že sa raz s ňou stretnem. Verím, že sa už má dobre.“ Slzy pomaly stekajú po lícach a asi hovoria viac... „Pomohla mi, aj keď mi zomrel môj prvorodený syn. Mal sa volať Martin. Dnes by mal dvadsať rokov...“
Jedna mama, lekárka, žena, slúžiaca iným ako veriaca kresťanka, ako tá, pre ktorú viera je vzťah k Bohu, ktorý človeka neopúšťa, ktorý človeku stále verí. Povzbudilo ma jej svedectvo. Lásky, nádeje a viery, ktoré nie sú len slovami, ale predovšetkým životom.
Želám vám pekné dni.
S úctou.