Stál som ako tradične v T. a čakal na stop do P. Dlho. Vtedy zastavil... „na výlet?“, spýtal sa ma s úsmevom. „Ale nie, sobášiť, som totiž katolícky kňaz.“ Asi ho to dosť zarazilo... Napriek prvotnému šoku sme nadviazali veľmi pekný rozhovor.
„Viete, ako som tam stál na tej ceste, premýšľal som o tom, čo poviem tým dvom, ktorých mám dnes sobášiť. Napadli mi dve slová trpezlivosť a dôvera.“
„S tou trpezlivosťou súhlasím...“ a potom sa rozhovoril.
„S mojou drahou sme sa spoznali, keď sme boli na strednej. Mali sme obidvaja sedemnásť. Bola to láska. Chodili sme spolu šesť rokov a po vysokej škole sme sa zobrali. Teraz sme spolu už dvanásť rokov. Lenže nemôžeme mať deti. Aj ja, aj ona sme toho schopní, ale spolu nám „to“ nejde. Chodili sme po lekároch, začali sme aj s vybavovaním adopcie, ale stále veríme, že raz...“ Hovoril mi to s úprimnosťou a veľkou pokorou. Skúšaný vzťah, skúšaná láska. Ale náš rozhovor ešte nekončil...
„My sme asi takí troška exotickí.“ Na toto som bol zvedavý... „My si každý deň voláme a každý deň si máme čo povedať alebo, ak som doma, tak sa spolu rozprávame. Aspoň hodinu a väčšinou aj viac.“ Krása. Komunikácia ako základný prvok vzťahu.
Potom sme sa rozprávali o viere, o Bohu – o tom jedinom, ktorý je náš Spasiteľ, o základných životných hodnotách ako je konať dobro sebe a ľuďom okolo seba, o úcte a rešpekte a o mnohom inom...
Rozlúčili sme sa v P. Išiel skontrolovať stavbu ich domčeka. Myslím, že základy toho najkrajšieho domu, domu ich lásky má veľmi pevné a tak im prajem a vyprosujem mnoho dobrého. A vlastne aj vám, priatelia, ľudia.
S úctou.
