Presne dnes. Keď som si to včera uvedomil, premkli ma rôzne pocity a spomienky... Ten telefonát... tie slová... to ticho... plač, sklamanie, bolesť, smútok... a jedno veľké prečo. Boli to ťažké chvíle, dni, mesiace. Prešli. Spolu sme to zvládli a najmä moja sestra, ktorá ju čakala ako prvorodenú a jej manžel. Zomkli sa. Zostali pri sebe a celá rodina pri nich. Veľmi sa ma to dotklo. Nerozumel som vtedy. Dnes už chápem o troška viac...
Asi sú v našom živote hlbiny, ktoré potrebujeme prežiť a precítiť, aby sme porozumeli svojej ľudskosti a prijali ju. Ktovie, koľko toho máme uniesť. Niekedy je to bremeno väčšie, než sa nám zdá, že sme schopní uniesť a zvládnuť, ale verím, že nie sme na to sami, že je tu Niekto, kto má o nás stálu starosť a neprestáva nám ponúkať rozmery nádeje i napriek nášmu strachu, neistote a aj spomienkam, ktoré niekedy bolia.
Dnes už máš troch súrodencov. Máš dosť práce teda a nielen s nimi, ale aj s nami. Verím, že si dnes bola aj na svätej omši a dávala na nás pozor, aby sme verili v to dobré v nás a neprestali učiť sa vzájomnej láske, porozumeniu a úcte. Pozdravuj Tam Hore, prosím. Teším sa na Teba a na toľkých, ale cesta bude ešte dlhá...
S úctou +
