Ako začať? Čo by som Ti ešte rád povedal, či napísal? Veď sme si toho už dosť navraveli... Na našom poslednom a jedinom výlete otca so synom, keď sme si boli takí blízki... Alebo, keď som Ti volal ku dňu otcom, či na meniny alebo keď si s pokojom dokázal prijímať všetky moje bláznivé rozhodnutia... (asi to najbláznivejšie bolo stať sa saleziánom...), a predsa dnes by som Ti ešte rád dačo napísal... Skúsim, možno to vyjde...
Ďakujem Ti za život. Ďakujem Ti za to, že hoci som bol iný, než akého si si ma predstavoval, nehneval si sa na mňa, hoci ja som Ťa dlho nevedel prijať. Ticho si zápasil so svojimi démonmi, s tou temnou stránkou. V mnohom Ťa chcela ponížiť, zničiť... Ale nebol si na to sám. Opora Tvojich drahých Ťa nenechala samotného... tá ich súcitná, nežná, trpezlivá Láska... A táto láska sa stretla s Tvojou túžbou po Láske v Tvojom srdci. Koľko v ňom bolo bolesti, výčitiek... Ale nevzdal si sa im! Uveril si v Ňu. Toto bol pre mňa obrovský zvrat v mojom živote. Vidieť na Tebe Tú uzdravujúcu Lásku. Vidieť ju. V tomto si sa mi stal vzorom a v mnohom inom tiež...
Keď bol v Šaštíne don Bosco, dlho ste spolu rozprávali. Neviem, možno si Ťa už volal Domov, možno Ti už povedal, že si svoju úlohu splnil a že Ťa čaká Doma. Možno... Určite si prosil za nás, tak ako si to Ty vedel. Skromne, verne, obetavo, stálo... S láskou. Tou, Ktorá má Meno i Tvár. S láskou Ježišovou. Dakedy by som to nedokázal napísať, bál by som sa výsmechu, ale dnes verím, že už si spolu s ním, aj s Tvojou vnučkou Haničkou a s toľkými inými Tam Doma... Tak, prosím, mysli hlavne na mamičku, nech to zvládne a na nás, čo sme stále na ceste, aby sme sa raz stretli Doma...
Verím v nebo.
