Od Tvojho odchodu viac pozerám na nebo. Najmä večer na tie krásne hviezdy, ktoré vôbec nepoznám. Aké to je? Si tam šťastný? Si tam rád? Je to lepšie, krajšie ako tu? Ach, tati, prečo som Ti nemohol podať ruku a rozlúčiť sa? Prečo? Dnes mi chýbaš. Si Doma, to viem.
Tie úsmevné naše zážitky. Hej, bolo toho veľa aj takého nedobrého, ale kde nie je? Viac mi zostalo toho pekného. Tie šibalstvá. Tie zábavky s nami a potom aj s maličkými neterkami. Ako Ťa tie ľúbili! Láska a ani milujúci nemôžu len tak zomrieť, len tak odísť. To sa prosto nedá. V to neverím! A tak Ti píšem znova tam Domov...
Ak máte svojich drahých nažive, prosím, majte ich radi. Nájdite si, prosím na nich čas, aj keď to je často krát také náročné. Môžu odísť tak rýchlo a nečakane...
Verím v nebo. Verím v nádej. Verím, že sa tam spolu streneme pri krásnej hudbe v nádherných farbách, pri Tebe, Ježiš.
