Naša krajina dokázala za 25 rokov napísať vlastný „úspešný príbeh.“ Ak v ňom však chceme naďalej pokračovať, nesmieme sa vrátiť k izolácii.
Uplynulých 25 rokov od prijatia Ústavy sme si prešli výrazne turbulentnými obdobiami vývoja a zmien. Od následného osamostatnenia sa, cez obdobie tzv. mečiarizmu, izolácie, so závanom autoritatívnej formy vládnutia, až po úspešnú zmenu kurzu. Tým mám na mysli najmä postupné približovanie sa k hodnotám západoeurópskych demokracií, v podobe vstupu do Severoatlantickej aliancie, Európskej únie, či následným prijatím spoločnej európskej meny. Celý tento 25-ročný príbeh je napriek istým nedokonalostiam, bez ktorých by však nebol možný, veľkým úspechom. Týmto spôsobom je zároveň vnímaný aj v zahraničí.
V súčasnosti sme sa minimálne v zahraničnej politike opäť ocitli na pomyselnej križovatke. Tento krát sa bude týkať nového nastavenia fungovania Európskej únie tak, aby krajiny dokázali účinnejšie prenášať výdobytky jej fungovania k vlastným občanom. U nás sa tomu hovorí „jadro.“ Tak trochu sa zdá akoby starým členským štátom na čele s Francúzskom a Nemeckom, dochádzala trpezlivosť s tým, že Únia je vnímaná ako hašterivý spolok, ktorý sa aj vďaka svojej veľkosti, v súčasnosti ešte stále 28 štátov, nie je schopný efektívne rozhodovať. Ide o dôsledok viacerých kríz, ktorými si Únia musela v poslednom desaťročí prejsť. Rovnako na to vplýva zbabelé konanie niektorých lídrov členských štátov, ktorí doma mnohé nepríjemné témy pred svojimi voličmi radi alibisticky hádžu na „Brusel,“ či nepravdivých euroskeptických dezinformačných kampaní.
Po septembrových nemeckých voľbách to v prípade Európskej únie a jej ďalšieho usporiadania vyzerá, že nastal „čas akcie.“ Jej kľúčovými témami, a teda aj oblasťami ďalšej spolupráce by okrem dôležitých ekonomických otázok mala byť napríklad sociálna politika, či otázky bezpečnosti a spoločnej obrany. Úspech nášho príbehu spočíva aj v schopnosti správne a pragmaticky sa v kritických okamihoch rozhodovať. Z hľadiska budúcej prosperity Slovenska je dôležité, aby sme túto vlastnosť pri pokračovaní spolupráce s európskymi partnermi aj v nasledujúcej „štvrťstoročnici“ správnym spôsobom rozvíjali. Do európskej integrácie nás nikto nenútil a ani nikdy nútiť nebude. Z pohľadu možností ďalšieho rozvoja tak „jadro“ nebude povinnosťou, ale novou príležitosťou a privilégiom.
