Tie bolo doposiaľ možné, ako obohratú pesničku, počúvať výlučne len z úst našich ultranacionalistických „hnedokošeliarov,“ z ktorých mnohí by najradšej v Európe vládli tvrdou rukou. Potvrdzuje sa však čo som pred časom písala v jednom zo svojich blogov, a to že čím je situácia v spoločnosti ťažšia, tým lepšie sa rôznym ultrapravicovým populistom darí a ľahšie na seba strhávajú pozornosť. To čo sa stalo redakcii Charlie Hebdo je pre nich akoby „modrým z neba.“ Nič na tom nemení ani fakt, že tento týždenník si s veľkou obľubou a často robil srandu práve z nich. Je smutné, že niektorí politickí kolegovia sa okamžite nechali zviesť na cestu lacných, radikálnych vyhlásení v nádeji, že zapadnú do kontextu voličských očakávaní.
Situácii vôbec nepomáhajú ani nešťastné vyjadrenia rôznych moslimských predstaviteľov o tom, že nebudú akceptovať pokračovanie vydávania karikatúr ich proroka. Uctenie si pamiatky tých, ktorí pred pár dňami zaplatili tým najcennejším čo mali za ochranu slobody prejavu aj formou takýchto karikatúr je podľa mňa dôležitá vec. Otázkou však zostáva či je možné odhadnúť dokedy je možné pokračovanie vydávania týchto karikatúr stále považovať za prejav ochrany slobody slova alebo je už za tým komerčné zneužívanie tragédie, či iné nie práve korektné úmysly.
Francúzsky „11. september“ je priam výzvou pravicovému extrémizmu, ktorému sa pravdepodobne v istej miere budú približovať aj iné, pred tým umiernené politické prúdy. Nemusí to zároveň byť len v krajinách s početnou moslimskou komunitou. Môže sa totiž strašiť tým, že čo ak to predsa len príde raz aj k nám? Tu si dovolím jednu malú paralelu – nepripomína Vám to náhodou niečo? Áno správne, aj naša Aliancia za rodinu zdôvodňuje svoje nezmyselné „referendum o nenávisti,“ zneužívajúce slovo rodina, údajnými hrozbami, ktoré na nás neustále číhajú zo zahraničia. To len na okraj, aby som poukázala na rovnaký spôsob uvažovania rôznych druhov pomätencov.
Vráťme sa ale späť k prehlbujúcemu sa deleniu na my Európania – oni Moslimovia. Faktom je, že atentátnikov si európske krajiny, či už teraz vo Francúzsku, ale aj pri minulých vražedných útokoch, vychovali sami. Vidíme stupňujúcu sa neznášanlivosť, nenávisť, radikalizáciu časti spoločnosti a terorizmus. Vieme, že niečo nefunguje a je na nás všetkých, aby sme sa to pokúsili napraviť. Dôležité je, aby sme to nerobili cestou lacných vyhlásení a jednoduchých, zdanlivo „ľúbivých“ riešení. Nedajme sa a nevzdávajme výdobytkov fungovania Únie, jedným z ktorých je aj spomínaný voľný pohyb osôb. Bolo by to len ďalšie víťazstvo radikálov a teroristov. Išlo by o signál, že sa im postupne darí narúšať základné princípy fungovania nášho Spoločenstva.
