Pred dvoma rokmi, 29. augusta 2015, boli na úrade bansko-bystrickej župy vyvesené čierne vlajky. Tieto znamenali zo strany kotlebovských pohrobkov ľudáckeho režimu otvorené pohŕdanie a zosmiešňovanie obetí, ktoré Slováci priniesli v boji proti nacistickým okupantom. Nasledovali trápne výhovorky. Dnes tam čierne vlajky nie sú, čo je však len dôkazom zbabelosti, nie zmeny presvedčenia. Terajší fašistický predseda bansko-bystrického samosprávneho kraja totiž v minulosti, keď ešte zvykol pochodovať v gardistickej uniforme s fakľou v ruke, rád označoval SNP za protištátny puč a povstaleckých hrdinov za zradcov a vrahov.
Práve SNP nám pritom umožňuje vidieť rozdiely medzi národnou hrdosťou a xenofóbnym nacionalizmom. Povstanie je symbolom odvahy jednotlivcov, našich starých rodičov a prarodičov, národných hrdinov, ktorí sa napriek hrozbe smrti nebáli postaviť nacistickej totalite a jej ľudáckym prisluhovačom. Jeho spochybňovanie zo strany xenofóbnych nacionalistov naopak znamená schvaľovanie vypaľovania slovenských dedín a vrážd mnohých slovenských občanov pri potláčaní SNP. Zároveň je tu zvrátené nacionalistické velebenie klerofašistu Tisa, ktorý nemeckých vojakov za ich zverstvá voči slovenskému obyvateľstvu ešte vyznamenával.
Nacionalizmus sa prakticky vždy spája s potláčaním ľudských práv, absenciou humánnosti, snahou o deštrukciu demokratického zriadenia a nástupom autoritárstva. Vedie k selekcii a vedomému potláčaniu niektorých skupín obyvateľstva, ktorí si podľa nacionalistov nezaslúžia dôstojný život, a to len pre svoj pôvod, ktorý však nevedia ovplyvniť lebo im bol daný. SNP je dôležitou pripomienkou našej neblahej skúsenosti s nacionalizmom, pričom nám ukazuje dôležitosť a nenahraditeľnosť národnej hrdosti v boji proti nemu.
