Zavolajú ťa do spoločnej miestnosti. Vyhlásia tézu. Povedia ti, proti komu hráte. Práve keď si plná kladov a záporov, keď stiesnene zisťuješ, že si nevieš vybrať, že obidva názory sú dvojsečné, majú v sebe priveľa pravdy, priveľa klamstva, že ani s jedným celkom nesúhlasíš, oznámia ti, či si za, alebo proti. A zrazu si poprieš všetky klady toho protikladného. A vieš, že máš pravdu. A že teraz to ukážeš celému svetu.
Akademická debata.
Celý život je o nej. Od začiatku až do konca. Reč tela. Farba hlasu. Volenie slov. Tých najsprávnejších slov. A demagógia. Predovšetkým demagógia. V smrteľných dávkach.
V zásade máš len dve možnosti. Vedieť sa rozhodnúť, alebo nevedieť. Nie každý vie, že druhý prípad podmieňuje tvoja osobnosť. Že ho delí na dva druhy nerozhodnosti. Keď vidíš priveľa kladov a záporov na to, aby si si vybrala, je to niekedy viac ako vedieť jednej z možností povedať jednoznačné ÁNO. A omnoho viac ako v každej vidieť len prázdne slová bez následkov.
Povedia, že máte hodinu času. Zjednotiť sa, určiť stanovisko, vykopať základy, pozbierať tehly, nakresliť plán stavby, postaviť dom, vymaľovať steny... Pustíš sa do toho. A súčasne s domom pravdy, ktorú ti niekto nadiktoval, staviaš ten druhý, dom lží, ktorý je možno v skutočnosti pravdivejší ako ten tvoj. Ale na tom nezáleží. Vždy si nakoniec jedno vybrať musíš.
Hodina uplynula. Tí druhí majú začínať. Vstane chlapec, vysoký, tvári sa ako majster sveta, ako kráľ, jeho hlas buráca miestnosťou, päsťami búcha o rečnícky pult, hruď vypína v tvrdeniach, ktoré hlása do sveta ako slová Božie. S eleganciou, presvedčivo, nepodkopateľne. A tak sebavedomo... Zvyšok miestnosti zostáva nemý. Nedýcha, nemyslí, nešprtá do jasných faktov, len obdivuje. To je ich úloha. Tou tvojou je rozbaliť to. Zbúrať opevnenie okolo tej honosnej stavby, zoškriabať omietku a nájsť, ktorá tehla je deravá. A ktorá je najpevnejšia, na ktorej to stojí. Stačí vytiahnuť tú jedinú. A dom padá.
Postavíš sa, kráčaš k pultu, všade je ticho, porotca v strede sa tvári, akoby ťa chcel opľuť, ako sa opovažuješ, čo tam robíš, je jasné, že ten pred tebou mal pravdu...
Otváraš ústa a začínaš a zrazu si ako v divadle, ako hlavná postava, svetlá v javisku zhasínajú, osvetľovač mieri bodovou lampou na teba, všetko ostatné je v tme... Je ti jedno, ako sa tvária, čo si myslia, či tlieskajú... A ty rozprávaš a rozprávaš a strácaš sa vo víre názorov a nevieš ísť von, ako v extáze, nechceš odísť, odísť z tej špirály, kde sa všetko krúti vo farebných odleskoch a ty si šťastná...
Všetko v živote je ako vymaľovaný dom. Je dôležité vidieť, či nádhernú pevnú omietku nedržia premočené základy.
Ako stará školská lavica. S miliónom náterov. Na prvý pohľad je jasne vidieť, že je žltá. Je na tebe, či sa s tým bez okolkov uspokojíš. Alebo zoškriabeš náter po nátere. Kým zistíš, že je
drevená.
