Pohreb našej lásky

Obloha bez mesiaca Bez hviezd Nepreniknuteľne čierna ako smola rozliata v pľúcach zabraňujúca kyslíku vstúpiť dnu Jej spieva nekrológ Našej láske
Mŕtva sviečka bez žiary Tak kruto vosková S nehybným telom Ktoré sa nikdy nepohne Ktoré nikdy viac neožiari plameň niečoho optimistického Darmo ho hypnotizuješ očami Sviečka ktorá navždy dohorela
V tej tme
Sme uväznení Akoby sme boli celí zaliati v tvrdnúcej smole Neschopní hýbať sa Už je neskoro na ospravedlnenie Už je neskoro na nápravy Tu na pohrebe Už je neskoro na žiaľZostalo miesto len pre odporné nič Ktoré sa zmestí všade Dvíham ruku ako na pozdrav Na pozdrav smrti Takmer hmatateľnej všade okolo nás Ty sa neusmievaš Ja neplačem Sme plní ničoho Napĺňa nás až po okraje sŕdc Otvárajú truhlu Odkrývajú jej meravé priesvitné krídla Pozrite sa na nebohú Posledný pohľad na jej telo v ktorom už nie je duša Vidíme ho jasne ako spomienky na niečo čo sa už nevráti
Čierne krídla smutného motýľa Mi šuštia pri uchu Plné tiesne Čo odo mňa chcú Také skľučujúce Na chvíľu mám pocit Že snáď umieram Veď predsa Môže na svete existovať také nič Medzi živými? Ticho kričí cez celú miestnosť Trhá mi bubienky Vidím ti v očiach že to cítiš rovnako A tak sedíme Spolu A predsa každý sám V jednej miestnosti Pozeráme na seba očami So stiahnutými roletami Cez ktoré nevidno dnu S hypomimickými tvárami Stvrdnutými ako spomínaná smola Držím v ruke svoju šálku čiernej kávy Palcom a ukazovákom Horkosť rovnaká ako vo mne Jediný pocit ktorý dokážem cítiť Okrem úzkosti Pijem zo šálky Ty piješ so svojej Držíš ju ako vždy Ako typický ty Napriek tomu mi to však nie je známe Náš osobný skromný kar bez smiechu a pohostenia Len s kávou bez cukru
Pozeráme na rakvu v rohu miestnosti bez nábytku S holými stenami A vieme Čo je v nej Naša láska
Milovala som ťa Tak veľmi som ťa milovala...