Ja by som si však teraz radšej posvietila na inú stránku tejto legendami ovenčenej fakulty. Takže, o čom je MatFyz? Vyzerá to asi nejako takto: Kamaráti, známi, neznámi sa vás spýtajú kam chodíte na školu. Zatiaľ, čo oni žasnú nad vašou odpoveďou a obdivujú voľbu takejto školy, vy viete, že keď prídete do školy, profesori vám dajú pocítiť pravý opak. A už vôbec vám nikto nezatlieska ako dobre ste sa naučili malú násobilku. Aj keď, povedala by som, že niekedy toto býva najväčší problém tzv. matfyzákov. Riešením integrálov a rôznych diferenciálnych rovníc zblbnete natoľko, že keď sa vás niekto opýta koľko je 7x8, ostanete zarazení a nachvíľu zneistíte. Poprípade, ak máte vyššiu formu zblbnutia, budete za tým hľadať chyták a tak celú noc strávite premýšľaním a hľadaním „zjednodušenia" pre riešenie tohto príkladu.
Ako vyzerajú prednášky? Sto percentne sústrediť sa na prednáškach a chápať všetky súvislosti vydržíte prvých pätnásť minút. Je tu samozrejme zahrnuté nejaké to intro profesora poprípade, ak máte šťastie, aj zotretie tabule. Pribúdaním ďalších údajov a súvislostí, ktoré si mimochodom musíte stíhať ešte zapisovať, poprípade pribúdaním pikošiek, ktoré vám práve sused hovorí, mozog začne štrajkovať. A tak ste nútení spustiť úsporný režim - to čo nemusíte, nevyužívate. V horšom prípade prechádzate do umelého spánku, ktorý sa tiež často javí ako ten ozajstný. :)
Nechcem ale krivdiť našim profesorom. Sú aj takí, ktorí sa naozaj snažia udržať si našu pozornosť a používajú na to rôzne vlastné triky. Napríklad nám dané mystérium priblížia pochopiteľným spôsobom typu: „Táto funkcia nám tu skáče ako koza po cintoríne." Alebo môže tiež ísť o oddychové vsuvky. Raz nám jeden doc. RNDr. CSc. cez prednášku názorne ukazoval ako sa používajú čínske paličky na jedenie a potom nám ich dal kolovať, nech si to každý vyskúša. Druhý krát nám zase doniesol kolovať origami, ktoré sám poskladal. Ďalší krát nás zase nechal pričuchnúť k japončine. A na konci semestra ste sa cítili akoby ste v tom Japonsku naozaj boli. :)
Pomerne častým javom (alebo teóriou relativity?) tiež býva, že zo skúšky na ktorú sa učíte najviac a využívate pri tom najväčšie množstvo mozgových buniek a vkladáte najviac energie, dostanete najhoršiu známku. Takže spolu s dekubitmi na zadnej časti tela, ktoré ste ako bonus získali z učenia sa na túto skúšku, sa ešte navyše budete musieť zmieriť aj so známkou.
Ale musím povedať, že koniec skúškového je každopádne skvelý pocit. Aj keď väčšinou dva dni po tom ešte dospávam. Takže to, čo sa vlastne stalo, si uvedomím trochu neskôr, ale aj tak to stojí za to. Už sa teším, keď sa o rok takto zobudím. No snáď už s diplomom pri posteli.
A ešte by som bola zabudla. Leto býva najlepšie! ;)
