Spomienky

Dnes som mala noc spomienok. Nemohla som zaspať. Vonku sa schyľovalo k búrke. Blesky osvetľovali moju izbu v pravidelných trojsekundových intervaloch. A práve vtedy som si spomenula na môjho spolužiaka z gymnázia, ktorý bol viac ako len obyčajný spolužiak, bol môj skutočný priateľ. Bude to už päť rokov, čo nám ho práve takýto blesk vzal.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Matúš bol jedným z mojich najbližších ľudí v triede. Nikdy nezabudnem na jeho pohodový výraz tváre. Ani raz som ho nevidela hnevať sa. Snáď len krútiť hlavou nad našou fyzikárkou. Bol to ten správny chalan, nikdy sa nestresoval pred písomkami. On ani nemusel. Bol sám o sebe veľmi inteligentný a tak vždy, keď som sa ja stresovala pred písomkou, išla som si práve za ním pre rýchlokurz. Dokázal vysvetľovať veľmi po lopate a hlavne vždy s ochotou.

V treťom ročníku sedel v lavici priamo za mnou a tak sme mali možnosť zblížiť sa ešte viac. Dodnes spomínam na tretí ročník ako na ten najlepší. Boli sme tzv. skupinka zadných lavíc pri dverách. Dokázali sme všetky prestávky (vlastne aj hodiny:)) prekecať a nikdy nebola núdza o tému. Ja som patrila medzi tie najukecanejšie typy. Spomínam si na situácie, keď som rozprávala a už ma nikto nepočúval okrem Matúša. Pričom sa potmehúdsky smial môjmu rečníckemu entuziazmu a hlavne vytrvalosťou s ktorou aj napriek „nezáujmu" druhých rozprávam.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V triede bol Matúš povestný svojimi veľkými plnenými pletenkami, ktoré mu mama robila vždy na desiatu. Raz mi jednu celú daroval a tak ma uchránil pred blížiacim sa hladom. Ako jeden z mála mi dovolil kresliť mu ľubovoľne do zošitov. Navyše len podotkol, že aspoň v nich niečo bude mať. Dokonca, ani keď som mu pri futbale kopla loptu priamo do tváre, neprestával byť nad vecou. Aj keď trochu so zamrznutým úsmevom. Ale tak povedzme si. Kto by sa mi poďakoval?

Po prázdninách po treťom ročníku som sa už tešila na ten štvrtý. Boli sme už zohratá partia. No rýchlo po začiatku školského roka nás Matúš opustil. Mala som tú možnosť rozlúčiť sa s ním. Samozrejme, nikto nevedel, čo sa stane. Ale moje posledné dni s ním stáli za to. Pamätám si, ako som si hovorila, ako som rada, že ho poznám. Bol ochotný, s dobrým srdcom a o svojej rodine vždy rozprával len pekne. Je ťažké to zhrnúť len do pár slov.

Skryť Vypnúť reklamu

V deň, kedy som ho videla naposledy, som sa ponáhľala zo školy. Pred odchodom som sa ešte pri ňom pristavila a ešte sme sa naposledy porozprávali. Akoby mi vtedy niečo povedalo, že sa netreba nikam ponáhľať. Boli to len bežné slová, čo sme si vtedy vymenili. Ale myslím, že viac ani nebolo treba. Cítiť „mám ťa rád" je niekedy viac ako slová.

Asi je zbytočné sa pýtať: „Prečo práve on to musel byť?" Najlepšie, čo môžeme urobiť je nikdy nezabudnúť a nechať ľudí, čo sme stratili, žiť v našich srdciach naďalej.

P.S. Matúš, chýbaš nám tu! Dúfam, že sa raz znova stretneme!

Mária Fodorová

Mária Fodorová

Bloger 
  • Počet článkov:  9
  •  | 
  • Páči sa:  0x

V športe bežec na krátke trate, no v živote volím tie dlhšie. Zoznam autorových rubrík:  Zo života súkromnéhoSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu