Vždy som si myslela, že voči pracovníkom úradov a rôznych pobočiek treba byť chápavým. Veď aj oni sú len ľudia, môžu mať zlý deň, trápi ich niečo súkromné, alebo sa skrátka v daný deň nedokážu na svoju prácu sústrediť. Ak sa vám však stane, že za obdobie jedného mesiaca sa musíte niekoľkokrát zastaviť v banke, na pobočke telekomunikačného operátora alebo cestujete tým istým autobusom a ľudia sú k vám zakaždým odporní a hnusní, asi s tým niečo treba robiť. Možno ich práca naozaj nebaví. Možno by mali odísť a nájsť niečo, čo by ich robilo naozaj šťastnými. Možno by sme na nich mali nakričať a spraviť zo seba šaša, aby si to konečne uvedomili. Na Slovensku je nezamestnaných viac ako 400 000 ľudí. Koľkí z nich by prácu iných vykonávalo s radosťou?
Zlý prístup a neochota. Neinformovanosť a minimálna snaha. Tak by som opísala ukážkový deň môjho života, počas ktorého som mala viac dôvodov kontaktovať sa s ľuďmi z oblasti služieb a poradenstva. Dovolím si byť priama a menovať jednotlivé spoločnosti, aj keď sa stavím, že podobné príklady nájdete aj v hociktorej inej konkurencii.
Môj týždeň sa začal v pondelok ráno telefonátom na študijné oddelenie našej školy. O pracovníčkach študijného oddelenia sa v kruhoch FMK hovorí všetko, ale nič pozitívne. V zásade platí heslo: „Menej je menej". Čím menej sa pýtate, tým menej sa dozviete a tým menej hundrania to bude sprevádzať. Potrebovala som pomoc s prihláškou na 2. stupeň VŠ. Po druhom pokuse som sa dočkala zdvihnutia telefónu, pričom odpoveď na moju otázku bola: „Slečinka, láskavo choďte na ucm.sk a tam si všetko pozrite... Že tam neni miesto na potvrdenie od lekára? Šak oné, hocde to tam dajte. A akým šekom chcete platiť??? Len prevodom! ucm.sk!!" BUM. Položila. Takže si to mám asi spraviť po svojom...
Hneď po telefonáte som musela utekať do mesta. V kamennej predajni Orangu ma už dobre poznajú. S pravidelnosťou tam chodím riešiť záhady súvisiace s mojou faktúrou, aj keď by sa to dalo nazvať tréningom sebaovládania. Tento raz som prečerpala všetky predplatené mobilné dáta na Facebooku, napriek tomu, že dáta na Facebook mám mať neobmedzené. Svoju otázku „Prečo" som po 30 minútovom čakaní položila môjmu „Orange poradcovi" s malou dušičkou. Samozrejme, bez úspechu. Že on nevie, že jemu to ukazuje prečerpané, nevie, no nevie. Vraj mám zavolať na infolinku. S nervovým výbuchom vo vnútri, ale úsmevom na perách som odišla z Orangu. Veď na infolinke mi určite pomôžu. Čakám kým ma prepoja, vysvetľujem, aha - zase ma prepoja, zase vysvetľujem. Záver - kontaktujte technické oddelenie, my vám neporadíme...
Celý telefonát na infolinku sa odohráva v čase, kedy čakám v banke. Po 6 týždňoch čakania mi konečne preplatili šek z USA. Dobrú radu pracovníčky VÚB zameniť si doláre v NBS by som ocenila, len škoda, že NBS peniaze fyzickým osobám nezamieňa...
Rušný deň pokračuje rýchlym balením a odchodom do Trnavy. Pri pohľade na šoféra autobusu všetkým čakajúcim mizne z tvárí dobrá nálada. Všetci ho už poznáme. Jemné zavrčanie „boha, daj to sem" smerované mne a môjmu kufru beriem ako pozdrav starého známeho. Nasleduje hundranie pri pokladni, búchanie do prístroja, ale hlavne, že je v autobuse teplúčko. Takých 40 stupňov, povedala by som...
Vojna emócií, tak by som nazvala môj stav počas každej zo situácií, ktoré som v ten deň prežila. Je to vojna, v ktorej bojuje rozum a chladná hlava oproti túžbe po slušnom prístupe a nervom. Otázka vyplývajúca na záver však znie: Čo môžeme urobiť, aby sa prístup zlepšil? Koľko bojov ešte budeme viesť? A koľko výstupov a la Antik „nejde mi internet, do pi*i!" ešte zažijeme?
