Žijem už vyše 30 rokov v zahraničí. V marci 2014 som ale musel nečakane prísť na Slovensko, pretože mi umrel otec, a ja som sa ako zákonný dedič stal účastníkom Slovenského súdneho (dedičského) konania. Čo za skúsenosť! Zhrniem ju stručne: z predstaviteľov súdu s ktorými som doteraz jednal, t.j. traja notári, jeden vyšší súdny úradník, jeden sudca až po predsedu Okresného súdu Bratislava V, ANI JEDEN nekonal v súlade s tým čo predpisuje zákon!
Moja skúsenosť začala na notárskom úrade v Stupave, kde som po otcovej smrti išiel spísať splnomocnenie pre moju mamu na zastupovanie v dedičskom konaní. Na tento účel tam majú predtlačený formulár ktorý by malo stačiť vyplniť základnými údajmi ako meno, adresa atď. Jednoduché, až na to že keď som tam chcel napisať svoju adresu v Thajsku, kde už niekoľko rokov žijem, notárka to odmietla tvrdiac že tam musí byť adresa trvalého bydliska, moja aj môjho zástupcu. Takú ja už ale roky nemám a mama sa zo svojej pár mesiacov pred tým tiež odsťahovala. Notárka mi však bez adries trvalého bydliska odmietla splnomocnenie osvedčiť a tak som tam musel napísať moju adresu v USA, kde som žil vyše 20 rokov ale už roky nežijem, a maminu adresu z ktorej sa odsťahovala, aj keď na ani jednu by sa nedalo nič doručiť. Toto “osvedčené” splnomocnenie som potom nechal mame s tým, že na nesprávne adresy má upozorniť notára ktorý bude poverený na dedičské konanie a o všetkom ma má informovať pred tým než hocičo podpíše alebo odsúhlasí. Po pohrebe otca som zo Slovenska odišiel.
Ako som zistil neskôr, notárka konala v rozpore so zákonom keď požadovala že do splnomocnenia musím uviesť adresy trvalého bydliska. Podľa Občianskeho súdneho poriadku (“Osp”) do slnomocnenia traba uviesť hlavne adresu ktorú si účastník konania zvolí na doručovanie písomností zo súdu a jeho osobná adresa tam vôbec byť nemusí. No a to hlavné, že zákon (§28 ods. 1 Osp) nepožaduje notárske osvedčenie splnomocnenia v dedičskom alebo inom súdnom konaní, mi notárka vôbec nepovedala!
O nasledujúcu skúsenosť sa mi postaral druhý dedič, môj brat, a notár JUDr. Dezider Ravluk, súdom poverený komisár v dedičskom konaní a zhodou okolnosti dlhoročný kamarát môjho brata. Po tom ako ho súd poveril na konanie o dedičstve (za čo si mimochodom notári berú podľa vyhlášky podpísanej p. Harabinom, §13, celkom slušnú províziu z dedičstva), tento sa hneď spojil s mojim bratom a s ním sa dohodol na všetkom ďalšom bez toho, aby ma o začatí konania čo i len upovedomil. Ja som sa o dedičskom konaní dozvedel až dva mesiace neskôr, keď môj brat bol už pripravený predať otcov byt bez môjho vedomia a zabránila tomu až banka ktorá nechcela dať kupcovi hypotéku bez môjho podpisu na predajnej zmluve.
Ak sa pýtate ako je možné že jednostrannému predaju bytu jedným z dedičov počas dedičského konania zabráni až komerčná banka, načo je súd, ktorého zákonnou povinnosťou je dedičstvo počas konania zabezpečiť (§175e Osp) a prečo tomu nezabránila moja mama, ktorú som splnomocnil ma zastupovať, odpoveď je jednoduchá. O povinnosti zabezpečiť dedičstvo Okresný súd Bratislava V (“OsBA5”) a ním poverený notári/súdni komisari asi ani nevedia a rozhodne sa o túto svoju povinnosť nestarajú; no a čo sa týka môjho zastupovania, podľa notárov OsBA5, keď im splnomocnenie donesie hocikto, čo bol v tomto prípade môj brat ktorý si ho od našej mami jednoducho zobral, oni ho môžu len tak vložiť do súdneho spisu a tým je pre nich celá vec so zastúpením vybavená. Netreba zástupcu ani len kontaktovať, však načo keď splnomocnenie bolo už osvedčené iným notárom. To že zákon notárske osvedčenie splnomocnenia vôbec nepožaduje a namiesto toho požaduje že “zástupca môže konať [a splnomocnenie predkladať] jedine osobne” (§27 ods. 1 Osp, §24 Oz, a tiež bežný zvyk v celom civilizovanom svete) je pre notárov OsBA5 nepodstatné.
Keď som sa o hore uvedenom dozvedel, v prvom rade som svoje splnomocnenie hneď odvolal, o čom som informoval aj súdneho komisára Ravluka ktorého som požiadal tiež o odstúpenie. Napriek tomu, a hoci v svojom návrhu na odstúpenie som jasne uviedol že notár Ravluk prijal moje splnomocnenie nie od môjho zástupcu ale od druhej strany v konaní a s mojim zástupcom sa nikdy ani nestretol ani nerozprával, sudkyňa OsBA5 JUDr. Eva Miklošková tieto fakty ignorovala. Notára Ravluka síce vylúčila pre jeho známosť s druhým dedičom, ale v svojom rozhodnutí uviedla že ja som na základe splnomocnenia ktoré JUDr. Ravluk založil do spisu zastúpený mamou. Toto rozhodnutie potom súd zaslal mojej mame na adresu uvedenú v splnomocnení, kde sa samozrejme nedalo doručiť a pošta ho súdu vrátila. Mne ho súd nikdy nezaslal ako predpisuje zákon, ale aj napriek tomu ho súd prehlásil za právoplatné.
To sa stalo v júli. Následne súd poveril na konanie ďalšiu notárku, JUDr. Petru Ježkovú. Tá si tiež vôbec nevšímala ako sa moje splnomocnenie do spisu dostalo a že som ho už odvolal a spýtala sa či ma bude zastupovať mama. Keď som jej oznamil že NIE a že chcem aj aby dané splnomocnenie bolo zo spisu vybrané, odmietla to s tvrdením že splnomocnenie môže súdu predložiť hocikto, zákon to vraj nezakazuje. Podľa JUDr. Ježkovej, rozhodujúce je že splnomocnenie bolo osvedčené notárom, nie kto ho predloží. Táto notárka neskôr taktiež požadovala že ak chcem poslať nové splnomocnenie pre niekoho iného, musím ho ísť dať osvedčiť na Slovenské veľvyslanectvo v Thajsku a ak to nespravim tak budem musieť prísť na prejedanie dedičstva osobne lebo prejednanie videokonferenciou, o ktoré som požiadal, vraj nie je možné. Pritom podľa §116 ods. 6 Osp “Súd môže so súhlasom účastníkov konania uskutočniť ústne pojednávanie prostredníctvom videokonferencie.”
Skrátka, čo mi notárka Ježková tvrdila a požadovala je v priamom rozpore s tým čo ustanovujú právne predpisy a tak som sa obrátil na jej nadriadený súd so žiadosťou o nápravu. Myslíte že súd niečo napravil? Ak ste už videli štátnych byrokratov priznať si chybu, odpoveď asi poznáte. Súd moje podania najprv ignoroval, keď som sa začal dopytovať prečo sa v nich nekoná, súd ma začal šikanovať že moje elektronické podania musím doplniť aj “pisomne” (napriek tomu že zákon, §42 ods. 1 Osp, to v procesných podaniach nepožaduje) a súd robil len prieťahy, zatiaľ čo pre zabezpečenie dedičstva ani po mojej písomnej žiadosti nespravil absolútne nič. Keď som následne poslal sťažnosti predsedovi OsBA5, citujúc právne predpisy ktoré zamestnanci/poverenci jeho súdu porušili a ako, ten všetky moje referencie na zákon jednoducho odignoroval a označil moje sťažnosti za neopodstatnené. Však asi, načo sa obťažovať zákonom keď jeho súd si môže robiť čo chce.
Aké ponaučenie si z toho zobrať? V prvom rade, NIKDY nedávajte svoje splnomocnenia osvedčiť na notárskom úrade pokiaľ to nevyžaduje zákon! Na zastúpenie podľa Občianskeho zákonníka §31–33b, Občianskeho súdneho poriadku § 24–28, Trestného poriadku § 39 a 53 a Správneho poriadku § 17 stačí splnomocnenie „neúradné“. Zákon požaduje “úradne osvedčené splnomocnenie” len veľmi výnimočne, ako napr. pri prevode nehnuteľností (kde to má zmysel) alebo v najnovšom Zákone o sťažnostiach § 5 ods. 9 z dielne SMERu (kde to je asi ale len na šikanovanie sťažovateľov). No a nikdy nedávajte splnomocnenie z rúk skôr než je to absolútne nutné. Ak sa totiž k Vašemu splnomocneniu, aj keď ho odvoláte, dostane druhá strana, predloží ho súdu a bude potom ďalej konať bez Vášho vedomia, súd Vaše práva zjavne neochráni.
Ďalšie záleží na tom ako dlho ste ochotný za svoje práva bojovať. Ja plánujem ísť vyššie. (Podať odvolanie na krajský súd? Sťažnosť na Ústavný súd? Európsky súd pre ľudské práva? Ak máte návrh napíšte do diskusie.) A taktiež plánujem celú vec čo najviac zmedializovať, k čomu slúži aj tento blog.
Nefunkčnosť súdov a nízka vymožiteľnosť práva je jeden z najzávažnejších problémov SR, ako uviedol nedavno aj prezident Kiska. Je naivné očakávať zlepšenie pokiaľ na súdy nebude vyvíjaný tlak a pokiaľ im budú predsedať ľudia ako JUDr. Dušan Srogončík, ktorý vyštudoval právo v Košiciach v r. 1976 (pár rokov pred p. Harabinom), v r. 1978 bol zvolený za sudcu komunistickou národnou radou a od r. 1986 je predsedom OsBA5; teda už 28 rokov!!! Darmo bude každé 4 roky demokraticky volená národná rada novelizovať zákony, keď sudcovia 28 rokov prilepený na stoličku ktorú dostali ešte od komunistickej strany budú novely ignorovať a dovoľovať podriadeným robiť to isté. Takýto ľudia sú s nefunkčnosťou súdov tak stotožnení že po 28 rokoch si nevedia ani len predstaviť ako by mal funkčný súd vyzerať, tým menej ho takým spraviť.
Vo vyspelých demokraciách majú buď zákony ako dlho môžu štátni zamestnanci zastávať rovnakú riadiacu funkciu (obvykle 8-10 rokov), alebo to aspoň praktizujú. Vedia totiž že zastávať funkciu priliš dlho vytvára v organizácii letargiu, napomáha korupci a bráni zdravým zmenám. No a poznajú tiež “Peter Principle” z teórie manažmentu ktorý hovorí že manažér vždy skončí vo funkcii na ktorú už nestačí, lebo pokiaľ je vo funkcii dobrý, tak je po určitej dobe povýšený. To že niekto skončí na 28 rokov vo funkcii na ktorú zjavne nestačí je choré! Ak je to na slovenských súdoch bežné niet sa čomu diviť že sú nefunkčné; to sa nemá šancu zmeniť pokiaľ súdny zamestnanci nebudú niesť za ich nezákonné konanie žiadne následky. No a to že predsedovia komunistických súdov sú nimi až dodnes je potupa Novembru 89.
