Tento blog začnem odbočkou k tomu, čo ma naučili rastliny. Na rastlinách totiž môžeme vykonávať pokusy, ktoré na ľuďoch zo zrejmých dôvodov vykonať nemôžeme. Nechcem naznačovať, že ľudia a rastliny sú vo všetkom rovnakí. Veď aj rôzne druhy rastlín, prípadne aj rôzne populácie tých istých druhov sa od seba veľmi líšia. Nekriticky aplikovať poznatky o jednej veci na inú vec – to je mimochodom základný kameň ezoteriky. A o tom sa mi aspoň tentokrát naozaj nechce písať (aj keď aj to je dôležité!) – iba na to upozorňujem hneď na začiatku, aby som si vytvoril priestor na manévrovanie.
Existuje fenomén zvaný fenotypová plasticita. Asi najlepší príklad je sociálny hmyz, keď podmienky rastu lariev diktujú, do akej kasty bude jedinec patriť. Včelia kráľovná sa od robotnice geneticky nedá odlíšiť, a predsa je úplne iná.
Príklady z ríše rastlín sú však oveľa viac relevantné pre pochopenie nás ľudí. Konkrétne pokusy s reakciou na stres (sucho, vysoká teplota, znečistenie, a podobne). Veľmi všeobecne – rastové charakteristiky rastlín, aj spôsoby reakcie na ďalší stres, sú závislé od podmienok, ktorým boli vystavené v čase svojho vývoja. Čím skôr stres pôsobil, tým viac.
Reakciou na stres v závislosti od miery pôsobenia (a od odolnosti populácie, ktorú testujeme) sú buď adaptácia, alebo maladaptácia. Maladaptácia nastáva, ak adaptácia na stres zníži vitalitu, rast, schopnosť rozmnožovania, alebo paradoxne, aj schopnosť reagovať na ďalší stres. Mimochodom, aj príliš optimálne podmienky zvyknú viesť k maladaptácii, keď sa organizmus nenaučí vyrovnávať s nepriaznivými podmienkami.
Ako to súvisí s ľuďmi
Asi si mnohí čitatelia kladú otázku, prečo som začal práve takto. Zaujímavé veci, ale čo to má spoločné s ľuďmi, alebo komunikáciou medzi nimi? Ako ukážem, celkom dosť. Dovoľte mi ešte jednu odbočku.
Takéto myslenie v súvislostiach mi pomáha rozmýšľať nad vecami z odstupu. Pomáha mi to vidieť ľudí takých, akí sú, a nie takých, ako si ich predstavujem. Ľudia totiž pôsobia aj na moje city a nervy, rastliny nie. Okrem toho si myslím, že to výrazne podporuje kreativitu. Viem, že nie všetci ľudia vedia uvažovať takýmto spôsobom, ale aj tak, vrelo odporúčam si to vyskúšať!
A konečne, k veci.
Aktivisti proti diskriminácii voči vylúčeným komunitám zvyknú používať argument „predstavte si, že by ste sa aj vy narodili v takých podmienkach“. Príslušnosť k vylúčeným komunitám je však obvykle zrejmá na prvý pohľad. Nemyslím len rasovo, ale aj spôsobom života, chudobou, a podobne. Dôležité je uvedomiť si, že nie vždy musí byť adaptácia priamo viditeľná. Môže sa stať, že nevieme povedať, ktorý jedinec rástol v takých alebo onakých podmienkach, ak by sme postavili 2 kusy náhodne vedľa seba. Odlišné sú len na úrovni populácie, prípadne sa jedná o odlišnosti, ktoré nie je vidieť voľným okom.
Ľudia, ktorí sa od „nás“ nelíšia až tak drasticky, však zhovievavosť prejavovanú voči „iným“ skupinám nedostávajú. Naopak, často ich označujeme výrazmi ako napríklad (s)prostý ľud, zaostalý, sedliak, buran, tupovolič. Nie je to náhodou tak, že súcitíme s maladaptovanými, a odsudzujeme adaptovaných? Ako som už na začiatku spomenul, nechcem príliš zovšeobecňovať. Ľudia sú rôzni. Nie všetkých sa dá pochopiť. A aj medzi takými, ktorých sa pochopiť dá, sú prípady, keď je toho už príliš.
Osobný príklad
Mám známeho z juhu stredného Slovenska. Pred vstupom do schengenu pracoval ako colník na maďarskej hranici. Potom si nejaký čas nevedel nájsť prácu, nakoniec za zamestnal ako strážnik solárnych elektrární. Aj keď vedel, že schengen je v globále dobrá vec, nadával. Vtedy som bol veľmi mladý, hovoril som mu, že nakoniec bude dobre. Teraz mu už rozumiem. Odhliadnuc od toho, že v prípade danej lokality išlo naozaj o čistú stratu príležitostí. Na juhu je snáď ešte menej, ako na východe (kde vraj nič nie je). A odhliadnuc od toho, že s vekom a záväzkami klesá sila a odhodlanie ísť niekam inam alebo skúšať nové veci. A ani to nemusí byť dobré, jeho manželka ošetruje starých ľudí v Rakúsku, čo tiež rozhodne nie je žiadna výhra.
Ale to nie je všetko – colníci, solárne elektrárne – to nie je len tak. Do toho zasahujú rôzne záujmy. Napríklad aj také osoby ako istí talianski podnikatelia - napríklad s Ferrari zaparkovaným v obývačke. A nespočet domácich. Tento človek o všetkom vie – aj z prvej ruky. Neprikladá tomu však veľký význam. Podľa neho bude vždy niekto kradnúť. Pre neho je hlavné, že má prácu. Všimnite si, ako ľudia z chudobnejších oblastí hovoria, že „fabrika dáva ľuďom prácu“. My šťastnejší hovoríme, že pre niekoho pracujeme. Dosť zásadný rozdiel, však?
Ako teda nájsť spoločnú reč
Aj z takýchto ľudí sa skladajú tie pyramídy, o ktorých hovoril Kaliňák na poľovníckej chate. Sú na ich úplnom spodku. Sú jednoducho adaptovaní znášať útlak a nespravodlivosť. To neznamená, že sú zo svojej situácie nadšení. Ale zmien sa jednoducho boja. Zažili už toľko zmien, ktoré im ublížili, že je jedno, či to s nimi myslia politici tentokrát dobre. Reagujú ale na heslá o tom, že si zaslúžia istoty, prípadne naposledy pokoj.
Mnohí predo mnou už povedali, že treba použiť aj jemné formy populizmu. Že inak to nepôjde. Podľa mňa ani ten populizmus nepomôže, pokiaľ politici nepochopia, prečo je po ňom taký dopyt. Taký lacný populizmus nepomôže (bez ohľadu na to, koľko bude stáť štátnu kasu).
Ľudia, ktorí zažili veľa stresu, naozaj potrebujú svoje istoty. Nepotrebujú, aby sme ich paušálne označili za slabých alebo hlúpych. Ovce, ktoré treba viesť do košiara. Apropo, keď už som spomenul naše vylúčené komunity: týchto ľudí obvykle nesmierne irituje, keď ich politici ignorujú, a spomínaným menšinám sa nadmieru venujú. U niektorých sa to vzťahuje aj na iné menšiny. Potom aj človek, ktorý nie je rasista alebo intolerantný voči sexuálnym menšinám povie, že čokoľvek je lepšie, než liberáli.
Tak keď sa nabudúce s takýmito ľuďmi stretnete, skúste si spomenúť, že keby ste boli v ich koži, mohli by ste aj vy byť takí, ako oni. Inak sa s nimi rozprávajte normálne.
