Tento týždeň sa mi stala zaujímavá príhoda. V pondelok som napísal blog, kde som sa venoval problematike možností prepočtu hlasov na mandáty vo voľbách. V diskusii k nemu sa vyskytla reakcia, či by sa nestačilo znovu implementovať systém, ktorý sme mali pred Mečiarovou reformou. Na tento komentár som zareagoval, a vysvetlil, prečo to nie je také jednoduché. Teší ma, že som sa dočkal za toto úsilie ďakovnej odpovedi.
Tesne po tom som zažil miernu frustráciu vyvolanú tým, že som na svojej novej práčke nevedel manuálne nastaviť zníženie maximálnych otáčok a nastaviť časovač, aby som vedel, kedy bude hotovo. Som obmedzený na predvolené programy a ešte do toho vstupujú aj sensory, na základe ktorých si práčka sama rozhoduje, čo bude robiť.
Mnohí sa iste pýtate, kde je pointa. Reálne spolu tieto dve veci nijak nesúvisia. Pri maturovaní nad ovládacími prvkami – alebo lepšie povedané, ich absenciou – som si však uvedomil aká to je irónia. V jeden moment niekoho presviedčam o potrebe komplikovať veci, a v druhý moment si aj ja želám aby boli veci také, aké boli predtým.
Inak povedané – prejavil som konzervatívne tendencie. Samozrejme, necítim nekritickú nostalgiu za starou technikou. Uvedomujem si, že napriek tomu, že by som mnohé veci chcel inak, je táto práčka tá najlepšia, akú som kedy používal. Je úsporná a šetrná k prádlu. Navyše má mnohé vymakané funkcie, z ktorých som niektoré ešte ani nepoužil. S technickým pokrokom to tak väčšinou býva.
Zadefinovanie pojmov
Pokrok – to je slovenský preklad anglického slova progress. Od slova progress je odvodený progresivizmus. Progresivizmus je momentálne v centre záujmu, jedni si po ňom nazývajú politickú stranu, iní proti nemu chcú stavať hrádzu. To ma motivovalo podeliť sa s vami o túto historku, a o svoje myšlienky na túto tému.
Konzervativizmus – to je zas odvodené od slova conservation – to slovo má viac významov, v tomto prípade ide o zachovávanie status quo. V spoločenskej diskusii sa tieto 2 termíny považujú za vzájomné protipóly. Keď si však tieto dva pojmy významovo vyložíme, je jasné, že pokrok a zachovanie nie sú protiklady. Protikladom pokroku je úpadok, a protikladom zachovania je zmena. Aj pokrok, aj úpadok sú zmeny.
Čo z toho vyplýva
Je teda očividné, že sa musíme baviť o spektre progresivizmus, konzervativizmus a regresivizmus. Ak progres označíme znamienkom "+" a regres "-" , tak konzervativizmus je bod 0. Politologická definícia týchto pojmov je samozrejme zložitejšia, ako lingvistická. Neustále sa totiž mení v závislosti od toho, aké je súčasné status quo. Napríklad myšlienku dať volebné právo ženám dnes už za progresívnu môžu považovať jedine vo Vatikáne. Naopak, myšlienka vziať toto právo by bola silno regresívna.
Progres a regres sú navyše závislé od toho, ako si predstavujeme želaný stav. Regresívci často nazývajú progresívcov regresívcami. A keďže slovo regresivizmus znie pejoratívne, regresívci sa zvyknú nazývať konzervatívcami.
V živote sú navyše situácie, keď veci nie sú jednorozmerné. Zoberme si napríklad snahu o obmedzovanie automobilizmu – napríklad zúžením jazdných pruhov pri vymedzovaní cyklopruhov. Sociálne a environmentálne je to progresívne. Je to však zároveň technický regres. Automobil je totiž výkonnejší a pohodlnejší dopravný prostriedok, ako bicykel. A to hovorím ako cyklista. Hoci som za obmedzovanie automobilizmu, realita je jednoducho taká. A zatvárať oči pred realitou je zlé a hlúpe.
Podstata progresivizmu, konzervativizmu a regresivizmu
Ak vynecháme maniakálne stavy, tak za každou snahou o zmenu je aspoň jedna z dvoch vecí. Buď pocit nedostatku – materiálneho, nedostatku slobody, nedostatku spravodlivosti, alebo snaha o prekonanie konkurencie. V spoločenských problémoch takmer výlučne to prvé – ľudí väčšinou nezaujíma, či sme v rebríčku slobody a ľudských práv na 30 alebo 50 mieste (poznámka – podľa Freedom House sme na 40 mieste).
Človek prejavuje konzervatívne tendencie, keď nemá pocit nedostatku, respektíve nie dostatočný na to, aby kvôli tomu začal vyvíjať aktivitu. Na každú zmenu je totiž nutné vynaložiť prácu, a bez vetra sa ani lístok nepohne.
Progresívni ľudia často nevedia pochopiť, ako môžu konzervatívci ignorovať veci, ktoré sú podľa nich tak jednoznačne zlé. Má to však jednoduché príčiny. Ľudia si totiž veľmi ľahko zvyknú na to, čo je. Ľudia vnímajú nové stimuly silnejšie, ako staré stimuly, na ktoré sú zvyknutí. Človek bývajúci v meste si zvykne na ruch ulice, ale keď príde bývať na vidiek, zrazu nevie vydržať kikiríkanie kohúta.
V prípade, že problémom je negatívna zmena, býva častou príčinou konzervativizmu jej nepochopenie a efekt žaby v hrnci. Zoberme si také globálne otepľovanie. Globálna teplota a jej zvyšovanie o jednotlivé stupne a desatiny v rádoch desaťročí – to sú abstraktné koncepty. Takáto zmena sa nedá vidieť, cítiť, ani odmerať. Dá sa iba odvodiť pomocou štatistiky. Žaba z hrnca vyskočí, až keď nastane kritický stav, ktorý už v nej vyvolá bolestivý stimul (nie je pravda, že by sa žaba uvarila, to je mýtus).
Niekedy konzervatívni ľudia nemusia ani problémy ignorovať, len sa boja potrebných zmien, a tento starch preváži nutkanie konať. A samozrejme, existujú aj sebecké pohnútky. Ja osobne nepovažujem sebectvo za konzervatívnu hodnotu, ale v praxi s tým treba počítať.
Praktický význam
Doposiaľ som nenapísal nič prevratné. Iba som si trochu zafilozofoval a uviedol už známe fakty. Nepovažujem to iba za márne mentálne cvičenie, ale samo o sebe to pre mňa nie je dosť na napísanie blogu. Napadlo mi však, ako tieto poznatky využiť.
Existuje zákonitosť, ako presvedčiť človeka s konzervatívnym názorom. Je treba presvedčiť ho o platnosti minimálne 2 z týchto 3 tvrdení: 1, zmena je nevyhnutná - nastáva kríza, teda konanie neznesie odklad. 2, navrhované riešenie je jednoznačne definované (jasný proces s vytýčeným cieľom a krokmi k jeho naplneniu), a zároveň suma sumárum nespôsobí regres. 3, navrhhované riešenie bude mať na dotyčného prinajhoršom neutrálny dopad.
Ak nie je splnený len bod 1, konzervatívec zmenu prijme, lebo nebude mať dôvod proti nej bojovať. Ak nie je splnený bod 2, konzervatívec zmenu prijme, samozrejme za podmienky, že nepozná/nie je možné realizovať iné riešenie, ktoré napĺňa aj bod 2. Ak nie je splnený bod 3, konzervatívec zmenu prijme, pokiaľ teda nie je priveľký sebec. Ako som povedal, sebectvo ale nepovažujem za konzervativizmus, s niektorými ľuďmi sa proste nedá jednať.
Najťažšia úloha – presvedčiť iného progresívca (alebo regresívca)
Presvedčiť konzervatívca býva ťažké. Presvedčiť konkurenčného progresívca, to je však úplne iný level.
Progresívec vám totiž nebude len odporovať, ale bude prinášať svoje vlastné protinávrhy. Z objektívneho hľadiska je oveľa ľahšie testovať návrh voči jasnému bodu 0, ako 2 návrhy proti sebe. Zo subjektívneho hľadiska – opakujem – definícia progresu závisí od stanovených cieľov. Zoberme si energetickú transformáciu. Jedni sú proponenti jadrovej energie a/alebo investícií do výskumu jadrovej fúzie. Iní sú opatrní proponent jadrovej energie, ako prechodnej fázy. Iní chcú okamžite odstaviť jadro spolu s fosílnymi palivami. A existujú samozrejme aj takí, ktorí by chceli, aby ľudia zaliezli naspäť do jaskýň.
Samozrejme, existuje ešte aj – nazvime to – malicherné hľadisko. Ješitnosť a autorská hrdosť.
Na riešenie takýchto konfliktov nepoznám žiadne pravidlo, zatiaľ sa musím uspokojiť s výzvou - ľudia, kompromisy sú síce bolestivé, ale naozaj vám to stojí za to? A čo si o nás pomyslia tí, ktorí chcú stavať tie hrádze? Že sme skutočne nebezpeční, šialení, a tú hrádzu naozaj treba. Nemusím snáď pripomínať efekt tzv primingu - človek prikladá väčšiu váhu tomo, čo počuje ako prvé. A najhlasnejší sú samozrejme najväčší extrémisti a krikľúni.
A úplne na záver, nemal by som písať o konzervatívcoch, progresívcoch a regresívcoch, ale iba o daných izmoch. Samozrejme, niekedy sa nevyhnem slovným barličkám, ale myslím to takto - situačne. Ako som totiž ukázal, progres a regres je relatívny a niekedy aj nejednoznačný. Zároveň ľudia můžu mať zároveň niektoré názory progresívne, iné konzervatívne, alebo aj regresívne. Škatuľkovanie je prvým krokom k polarizácii. A keď sú protistrany znepriatelené na základe nálepiek, nie je diskusia racionálna, nastupuje argument sily.
