Čo vlastne znamená byť slušný? A kde sa už slušnosť premieňa na úslužnosť?
Našu generáciu učili, aby sme si vážili ľudí už len preto, že majú nejakú pozíciu. Podávame ruku a poďakujeme aj v prípadoch, keď nám pán doktor pokazí pôrod, alebo nás politik oklame. Máme pocit, že to jednoducho patrí k bontónu.
Mladý muž do odmietol urobiť a vyvolal diskusiu, či je nevychovaný alebo odvážny. V skutočnosti je skrátka mladý. Nemá za sebou desaťročia morálnych nánosov a kompromisov. Nepotrebuje neustále prepočítavať milión premenných skôr, ako niečo urobí. Koná autenticky, priamo a úprimne. Možno by som aj ja v jeho veku konala rovnako. Veď mladí boli hybnou silou aj Nežnej revolúcie.
V čase plíživej normalizácie, keď sa v internetovej šikane k známym násilníkom pridávajú aj vládni politici, je osviežujúce vidieť, že niektorí mladí ľudia stále majú odvahu byť sami sebou. Stáť si pevne za svojím, nepodliehať predstave slušnosti, ktorá je v skutočnosti úslužnosťou. Znakom poníženia, nie rešpektu.
Moja generácia nemá lepšiu výchovu, ale skôr otupenosť a poddajnosť. To je to, čo si premiér Fico tak pochvaľuje - znesieme všetko. Chudobu, ponižovanie a aj jeho vlády. Akoby sme boli naprogramovaní akceptovať lotrov len preto, že nám podajú ruku s úsmevom. Takto však slušnosť nevyzerá. Tak vyzerajú zlomení ľudia. Ubitý národ.
A ak sa má niečo zmeniť, musíme si priznať, že to, čo v nás brzdí odpor, nie je slušnosť, ale strach a slabosť. Musíme znova pozbierať odvahu. Napríklad nepodať ruku ľuďom, ktorí si ju nezaslúžia.
