Vojdeme do diskontu a ujo práve obsluhuje ufúľaného chlapa. Vypadá ako robotník, ale po chvíli nám došlom, že ide o žobráka. Vysype na pult za hrsť drobných a pýta sa:
"Bude to stačiť?"
"No hádam," povie prívetivo ujo a prehrabáva sa v peniazoch, kde sú asi tri dvacky a zvyšok sú drobné
"Odkiaľ máte toľko drobných, to ste vyhral v automate?" smeje sa potmehúdsky ujo.
"Nie, to som nažobral," povie bez ostychu chlap.
"To sa vám oplatí žobrať celý deň za týchto 180 korún" pohorší sa ujo, ale tak priateľsky a opäť prívetivo.
"Toto mám za polhodinu, celý deň som ešte nikdy nežobral"
"Chlape, veď ste ako buk, prečo si nenájdete prácu?"
Chlap pokrčí plecami, pozbiera z pultu výdavok, nakúpený tovar a odíde. Na naše prekvapenie nenakúpil žiadne víno ani cigarety. Nákup tvorila minerálka, mlieko, rožky, paštika, obložená bageta a keksy.
Ujo za ním len krúti hlavou. Nechce sa mu veriť, že by statný beloch nenašiel prácu.
Do práce sa vraciame cez rozrytú Štefánikovu ulicu vo Zvolene. Rozrytý je celý Zvolen a všade vidieť pracujúcich Rómov. Energiu im neuberajú ani horúčavy, niektorí dokonca pracujú s úsmevom. Z hlavy nemôžem dostať žobráka z diskontu. Ak by som ho stretol niekde žobrať, skôr by som uveril, že tam len medituje. A načo by sa pechoril v tomto teple. Za 180 korún sa naje aj napije, za polhodinu poníženia má ďalší deň za sebou.
Dva dni od stretnutia v diskonte som ho skutočne uvidel kľačiaceho a žobrajúceho. Inde mu zrejme 180 Sk za polhodinu neponúkli.
