Vždy ma lákalo napísať niečo o mojom vzťahu k Bohu, ale nikdy som na to nenašiel odvahu.Stačí sledovať diskusné fóra. Nechcem zakazovať diskusiu, názor je predsa reflexia článku, ale občas ma to láka. Tento článok ma teda stál veľa odvahy a odhodlania. Nebude to žiadne krátke či ľahké čítanie, veď sa spovedám samotnému Bohu.
Náboženstvo „A lá minátová palica"
Začnem od prvého kontaktu s Bohom na hodinách náboženstva. Niekto by namietal, že prvým kontakt s Bohom je predsa krst, ale ja nepoznám nikoho, kto by si pamätal svoj krst. Vedomie, že sme krstený nadobúdame od svojich rodičov. Vedomie, že sme kresťania nadobúdame na náboženstve. V mojom prípade to bol veľmi nešťastný stret s Bohom. Boh, to bola laminátová palica v ruke cukrovkára.
Pán farár Laca bol skvelý pedagóg. Stará škola, ktorej fyzické tresty neboli cudzie. Pripravoval náš ročník na prvé sväté prijímanie. Na jeho hodinách sa sedelo s rukami za chrbtom. Pamätám sa ako pán farár Laca dolámal laminátku na spolužiakovej hlave len preto, že sa oprel lakťami o lavicu. Vtedy dostal farár Laca taký záchvat, že mu nepomáhala ani sladká voda, ktorú si nosil v aktovke na svoj diabetes. Prikázal potrestanému spolužiakovi doniesť identickú palicu na ďalšiu hodinu náboženstva.
Krátko po prvom svätom prijímaní sa farár Laca odobral na dôchodok a vystriedal ho o niečo mladší farár Sojka. Nebol o nič lepší. Sojka nás pripravoval na birmovku. Bol to najnudnejší farár pod slnkom. Biblické príbehy sú plné fantázie a deja, ale farár Sojka z nich urobil bezduché poučky, ktoré nás prirodzene nudili.
Na jednej hodine môj spolužiak miesto poznámok k téme "Ty si Peter, a na tom skalnom masíve postavím svoj zbor a brány hádesu ho nepremôžu." napísal básničku, ktorej verše si pamätám do dnes:
"Peter, ty si skala, na tej skale žaba srala."
Keď svoj výtvor posielal spolužiakovi Sojka ho načapal a strašne vyčíňal. Spolužiak skončil v riaditeľni. Pravdou je, že to bola jediná hodina, z ktorej si niečo pamätám. Ostatné som pretrpel so skleneným pohľadom upretým o Sojkovú prehazdovačku, s pod ktorej si nonstop utieral vreckovkou cícerky potu. S Bohom to u mňa išlo poriadne dolu vodou.
Ja som birmovaný, môj brat je pohan
Ako stredoškolák som pochopil, že treba rozdeľovať cirkev od viery, ako plevel od žita. Rímskokatolícka cirkev ma sklamala. Nieže by som od nej očakával, že kvôli mne "stiahne Boha za nohu z neba", ale akosi všemožnými spôsobmi obchádzala podstatu toho, čo som hľadal. Podstatu Boha. Modlitba, ktorú katolík horúčkovito opakuje omšu za omšou, predsa nemôže byť modlitbou od srdca. Jediná svetlá chvíľa počas omše je krátky výklad Biblie a spev z chorálu. Zbytok je zmes ,,kľak-sedu" s ,,opakovaním múdrosti". Neodsudzujem, takto to cítim. Nikde v Biblii som nenašiel takéto pravidlá. V Biblii čítam, že ľudia modliaci sa na ulici, ale aj ľudia navštevujúci chrám, sú pokrytci. Biblia a cirkev si odporujú. Pravidlá určuje cirkev, nie kresťanstvo. Ak by sa nenarodil Martin Luther, možno do dnes platíme odpustky.
Aby som nezašiel prihlboko a mimo línie, vrátim sa k podstate. Zanevrel som na katolícku vieru. Odmietol som prijať, že 5-očenášov a 4-zdraváse zmažú zo mňa vinu. Práve tento systém vedie mnoho katolíkov k bezstarostnosti nad svojím konaním. Veď oni sa z toho vyspovedajú. Odmodlia si svoje pod krížom a ide sa ďalej. Mnoho ľudí priviedla k viere len a len staroba. Odžili si svoj bujarý život a na jeho konci objavujú morálne hodnoty, ktoré sú im už na dve veci. Všetci to poznáme, starí ľudia sa hneď hotujú ukazovať na čiusi vinu. Netrápi ich ani biblické ,,Kto si bez viny...".
Smutným príkladom je moja stará mama z otcovej strany. Takmer celý život robila krčmárku. Mala šťavnatejší slovník ako 50cent, starého otca podvádzala s revízorom, noci trávila na zábavách v krčme a neraz sa aj opila. Keď sa ocitla za zenitom, jej život sa otočil o 180 stupňov, ale len navonok. Dnes si nenechá ujsť žiadnu omšu, pozíva k sebe miestneho farára na nedeľné obedy, každý večer kľačí pod soškou Panenky Márie a odrieka modlitby. Našla vieru v čase, keď už nie je schopná hrešiť tak ako kedysi. Nie je to pokrytectvo najvyššieho rázu? Tu to však ani z ďaleka nekončí. Môj mladší brat na základnej škole odmietol navštevovať hodiny náboženstva a vybral si Etickú výchovu. Dôvody som už spomenul. Farár Sojka sa posťažoval mojej starej mame, že mu akosi ubúda v triede žiakov, a že mu ubudol aj jej vnúčik. V tomto okamihu bol môj nešťastný brat veriacou starkou uvrhnutý do nemilosti. Keď sme u nej trávili prázdniny dala bratovi patrične najavo, že ju sklamal na celej čiare. Raz ho dokonca označila za pohana. Naopak ja birmovaný som stúpol na kredite. Ak by som si mohol zvoliť znova, zvolil by som si Etickú výchovu.
Kto ma chytil v žite.
Pretieklo veľa vody, kým viera priniesla do môjho života konečne aj svetlé chvíle. Ľudia totiž nachádzajú vieru aj v okamihoch, ktoré zasiahli do ich života, tak ako zasahuje slnko do temnoty alebo dúha do mračien. Každý si to raz prežil, alebo len prežije.
Raz som spadol z Hrabu. Suchá vetva mi ostala v rukách a zrazu som rotoval medzi konármi. Ocitol som sa na zemi a vedľa mojej hlavy sa škľabila ostrá skala vystupujúca zo zemi, hneď vedľa kôpky mäkkého lístia, na ktorom spočinula moja hlava. Ak by mi niekto v tej dobe naznačil, že to bola práca strážneho anjela, šíril by som tú myšlienku azda dodnes. Myslím, že aj v takýchto okamihoch človek nadobúda vieru. Choroba, strach zo smrti, desivý zážitok, pri ktorom visí ľudský život na vlásku, je isto dobrý dôvod prehodnotiť svoj duchovný život. Viera je často posledný záchytný bod pred stratou vôle žiť. Mňa by však podobná skúsenosť k viere zrejme nikdy nepriviedla. Priviedlo ma k nej čosi omnoho pozitívnejšie.
Môj dobrý priateľ (priateľmi sme už od materskej škôlky) je hlboko veriaci človek. Navštevuje omše, spovedá sa, uznáva kresťanské princípy, čo mu aj chválim. Ako tínedžeri sme spolu trávili veľa času. Napriek tomu, že sme katolíci, chodievali sme na stretnutia evanjelickej mládeže. Sú to tie stretnutia mládeže, kde sa spieva, hrajú sa spoločenské hry, vykladá sa Biblia a občas sa hovorí o vlastných pocitoch. Vždy tu boli ľudia s predsudkami, ktorých sme iritovali, no tí nikoho z nás nezaujímali. Vtedy konečne pre mňa viera nadobudla zmysel. Vytratila sa z nej šablóna aj pokrytectvo a nadobudla jasnú a čistú podobu. Ono je totiž veľmi ťažké robiť v živote správne rozhodnutia, keď vás nič nevedie. Keď vás vedie viera v Boha, vaše kroky sú istejšie a pohľad na svet jasnejší. Ak navyše zdieľate túto cestu s čistými a priateľskými ľuďmi, na ktorých sa dá spoľahnúť, je zrazu cesta životom prechádzkou v čerešňovom sade.
Naposledy sme sa stretli pri športe v roku 2007 na Sliači
Na mládeži išlo často len o to, aby sme sa stretli a úprimne porozprávali. Naši rovesníci sa stretávali v miestnych krčmách pri pive, my sme sa stretávali pri športe, pri gitare, pri Biblii. Som presiaknutý spomienkami na naše výlety. Jedno leto sme strávili týždeň na kláštore v Spišskej Belej. Za ten týždeň sme absolvovali múzeum, kaštieľ, jaskyňu, turnaj v pingpongu (myslím, že som skončil druhý), futbal a nekončiacu zábavu. Vtedy som sa naučil ďakovať za jedlo. My sme totiž pred každým jedlom vyslovili svoju vďaku, vždy niekto iný. Obedy či večere tak nadobudli zvláštny zmysel a niesli svoje posolstvo.
Ľudia často hovoria o tom, akí by sme mali byť, ako by sme sa mali správať voči blížnemu, aby bol svet lepší. Bez duchovných hodnôt sa však človek často stáva prázdnou schránkou, ktorú ľahko naplní zlo spočívajúce na dnešnom svete. Som vďačný tomu, že mi Boh priviedol do cesty ľudí z mládeže, mojich priateľov. Oni ma totiž naplnili svojou vierou, svojim priateľstvom a istotou v Božiu prozreteľnosť. Prežili sme spolu krásne roky a ja som sa nemusel pred nikým na nič hrať, ako to často medzi rovesníkmi býva. Oni ma chytili v žite a odviedli od priepastných hlbín, ktoré číhajú na dušu človeka. Znie to ako na omši? Je to totiž moja spoveď, omša a Eucharistia.
Ako je to teda so mnou a s Bohom?
Dnes sme každí v inom meste, niektorí na vysokých školách, iní doštudovali a dnes učia, pracujú v administratíve, jeden priateľ ostal dokonca v službách evanjelickej cirkvi. Ich cesta je priama, ich zmýšľanie je čisté a vedú úspešné životy. Môj Boh, to sú pre mňa títo ľudia a ľudia im podobní, ktorých dodnes so šťastím stretám. To či sú veriaci, alebo nie, je ich osobná vec, ako je moja osobná vec v akého Boha verím. Viera v môjho Boha je tá najnaivnejšia a najjednoduchšia viera na Zemi, je to viera v ľudí a preto aj viera v seba. Nieje to deduško v oblakoch, kto mi často pomohol v núdzi. Nie je to ani tučný chlapík na podstavci, zo zlata a s veľkými ušami, kto ma rozveselí, keď mi je clivo, alebo rozplače, keď už v slzy nedúfam. Verím, že títo ľudia prichádzajú do môjho života z vlastnej vôle a verím v nich celou dušou.
Rozpory medzi veriacimi a neveriacimi spôsobujú hlavne ich životné skúsenosti a rozdiely, ktoré si medzi sebou, často neoprávnene, vytvárajú. Kresťanská viera totiž ľudí viac rozdeľuje ako spája. Sám cítim, že veriaci sa mnohokrát pokladajú za lepších a morálnejších ľudí oproti neveriacim. Ten pocit však nevychádza z morálneho života, ale zo spovedí, ktoré pokladajú za očistu. Takéto zbavenie sa hriechu nepokladám za cestu k morálnemu životu skôr naopak. Napadá ma scéna s Červeného vína. Na omši v prvej lavici hlasno spievajú Silvester Bolebruch, Pančucha a Habžoví rodičia. František Hečko vedel svoje, keď písal toto veľdielo.
Eucharistia
Niet jednoduchšej viery ako je tá moja. Buďme si navzájom strážnymi anjelmi. Človek má, podľa mňa, dve ruky preto, lebo tá jedna je pomocná. Nik by nemal váhať podať ju bratovi. Navyše nikdy nevieš, kto chytí v žite teba.
Nachádzajme Boha v sebe a vo svojom blížnom. Tak sa nám nemôže stať, že sa previníme voči sebe, či blížnemu svojmu. Ak uznáš svoje telo a telo blížneho za chrám Boží, budeš ho ničiť, alebo zveľaďovať? Prestaňme slúžiť mamonu a začnime slúžiť tejto naivnej myšlienke. Naivnej myšlienke mojej naivnej viery. Viery v človeka. Človeka bez prívlastkov.
A pre prípad, že príde posledný súd a súdenie všetkých živých i mŕtvych Bohom, keď nastane koniec sveta, pričom hriešnici budú odsúdení na večné muky v pekle a spravodliví na nebeskú blaženosť v raji, mám doma stále svoj krstný a birmovný list.
