Bývam na dedine a pracujem v meste. Keď cestou do práce naďabím na nejakého dedinčana tak mu zastavím a zveziem ho. V poslednej dobe všetkých vozím do nemocnice, možno je to tou neskorou jarou, ktorá nie a nie prísť. Cez týchto ľudí sa vždy dozviem, čo je v dedine nové, kto s kým, kedy čo a ako. Sú to celkom zábavné rozhovory, dobre ma to naladí a mam pocit že aj môj pasažier je o niečo spokojnejší, keď sa môže hneď z rána s niekým porozprávať a trochu sa tak odreagovať a pozabudnúť na to, že ide do nemocnice, miesta, kam chodíme neradi asi všetci.
Naposledy ma zaskočila jedna takáto pasažierka, dôchodkyňa, keď sa z nenazdajky rozčertila, podľa všetkého nad reláciou smotánka.
"Stoly sa im prehýbajú, aj keď je tá kríza. A ešte to ukazujú chudobe na oči. Kto to kedy videl, v takomto čase, keď si ľudia odtŕhajú od úst, ukazovať im v televízore, ako sa prežierajú z tých pozlátených válovcov."
Takéto slová od človeka, ktorý si už svoje na tomto svete odskákal, nemožno nebrať vážne. Občas si človek pripadá, ako za feudalizmu, kedy panstvo prezentovalo svoju majetnosť, nadradenosť a moc pred chudobou. Občas by tie stoly mohli vyniesť na ulicu a nakŕmiť chudobu. Bola by to príjemná zmena a z pneumatík by im hádam až tak neubudlo. Ale toho sa my dožijeme ťažko, to sa robilo naozaj len za feudalizmu...
