Bolo chladné októbrové ráno a s priateľkou sme boli na ceste do práce. Trochu uzimený, ale v dobrej nálade, sme sa ponáhľali na zastávku MHD. Beny nám skrížil cestu na križovatke a zastavil sa na ostrovčeku, kde zrejme skúmal pach nejakého psa. Keď som ho tam zazrel, vynorilo sa vo mne viacero obáv. Prvá bola z toho, že ten veľký pes nemusí byť dvakrát priateľský a druhá sa zrodila z iskry v očiach mojej priateľky, večnej ochrankyne psov. Bola totiž odhodlaná zistiť, čo robí čistokrvný pes so známkou na ulici bez pána. Beny navyše pôsobil dosť ošumelo. Bol celý od blata a v srsti mal chumáče bodliakov. Ťažko povedať ako dlho bol už mimo domova.
„Čo chceš robiť s tým psom? Čo ak ťa uhryzne?," naliehal som na priateľku.
„Neuhryzne, pozri aký je milý," bola odpoveď, ktorá pre mňa znela ako ,,aha aká krásna roklina, poďme do nej skočiť."
„Nepustím ťa k nemu, musíme ísť do práce," nedal som sa.
„Dobre poďme," povedala až prekvapujúco, no po pár metroch sa zvrtla na opätku a vraví mi,
„Robko, ty choď a ja ostanem, ten psík potrebuje pomoc."
Nemohol som ju nechať len tak s tým psom samú, takže som mávol rukou a zmieril som sa s tým, že budem meškať do práce. Podišli sme k psovi, ktorý pôsobil pokojne a naša prítomnosť mu nevadila. Nechal sa od nás hladiť. Na obojku mal identifikačnú známku, na ktorej žiaľ nebol kontakt na majiteľa. Pokúšali sme sa nájsť niekoho, kto by mu mohol pomôcť. Skúšali sme volať na políciu, zháňali sme číslo na útulok alebo šarhu, no všetko márne. Neexistoval nikto, kto by nám chcel alebo mohol pomôcť. Nakoniec sme sa rozhodli odviesť psa na veterinárnu stanicu k našej kamarátke Betke.
,,Daj naňho pozor, zabehnem domov pre vodítko," to boli posledné slová pred tým, ako som sa ocitol sám so psom na ostrovčeku v križovatke.
Pes mal dobrácky pohľad a zrejme mu nevadilo, že ho držím za obojok. Až z blízka som si všimol, že je dobre zaopatrený, kúpaný, strihaný, proste to nebol žiaden tulák, ale výstavný štramák. Na znak priateľstva som mu obetoval svoj obložený rožok. Bol preňho doslovne ,,ako psovi mucha". Hladil som ho po širokom ňufáku, zatiaľ čo nás na križovatke obchádzali autá.
O pár minút sa konečne objavila priateľka aj s vodítkom. Čakala nás dlhá cesta na druhú stranu mesta. Pomohla nám ďalšia naša kamoška, ktorá nás odviezla priamo na veterinu.
Do práce som dorazil pred obedom. Nemohol som prestať myslieť na bradáča. Čo s ním bude? Dajú ho do útulku? Povedal som si, že ak nenájde domov, nechám si ho. Máme veľkú záhradu, tam mu bude hej. Pri dome je les, tam sa vyšantí. V predstavách som mal už len to, ako venčím bradáča na miestach, kde rád chodievam. Môj dobrý pocit z udalosti tienila skutočnosť, že som chcel toho neboráka nechať na pospas osudu a nebyť mojej priateľky, ktovie ako by Beny skončil.
Na druhý deň sme sa dozvedeli, že našli Benyho majiteľov. Našli ich podľa identifikačnej známky, ktorá bola vedená v chovnej stanici. Chovná stanica mala adresu majiteľa a stačilo ho už len kontaktovať. Majitelia Benyho mali ranč pri Zvolenskej Slatine. Pre Benyho prišla majiteľka hneď v ten deň, ako ju kontaktovali z veterinárnej stanice, a Beny ju privítal s velikánskou radosťou, ktorú neskrývala ani ona. Nakoniec, nemuseli sa už nikdy vidieť.
