Zajtra hráme! (časť 6)

Písmo: A- | A+

Týždeň v škole ubehol ako voda a v piatok na tréning sme prišli takmer všetci. Nekonečná rozcvička bez lopty, potom chvíľku ,bago´ a na záver nácvik rohových kopov. Boli sme prekvapení, keď tréner tréning ukončil po necelej hodine

 Zavolal nás k sebe, posadil nás do polkruhu, tak aby sme na neho videli a povedal - „zajtra hráme“. Hneď pokračoval v rozprávaní „Funkcionári Ludrovej nás požiadali, aby sme žiacke zápasy odohrali už v sobotu, kvôli birmovke v ich farnosti.“ Potešila ma táto správa a už som trénera, priznám sa, ani veľmi nepočúval. V hlave som kul podvedome plány na tento víkend. Zaregistroval som, že pred zápasom mám byť na ihrisku pred deviatou hodinou. Tréner ešte pozbieral lopty a my hráči sme sa rozpŕchli domov. Večer som si očistil kopačky, prichystal chrániče a ponožky. K nim som si pribalil gumičky na štulpne, spoločne so širokou gumičkou, ktorá poslúži ako kapitánska páska ak to tréner v nedeľu myslel vážne, že budem kapitánom. V sobotu ráno som vstal už pred siedmou hodinou, naraňajkoval som sa, skontroloval obsah hráčskeho vrecúška a pol hodiny pred deviatou so si ho prevesil cez plece. Pomalým krokom som zamieril na ihrisko, ležiace za dedinou na vstupe do Lúčanskej doliny. Prišiel som na ihrisko ako prvý. Hospodár Gregor práve ,dolajnoval´ čiary označujúce hraciu plochu a začal pomocou vešiačika vešať siete. Zakričal na mňa, aby som rozniesol rohové zástavky. Zobral so štyri zástavky opreté o šínu, neďaleko stredovej čiary ihriska. Rýchlo som obehol okolo autových čiar hracej plochy, pozapichoval zástavky do vyrytých dier a po zbavení sa poslednej, videl som už prichádzať spoluhráčov. Pozdravili sme sa, chvíľu sa zhovárali a z neho nás vyrušil až príchod trénera. Ihneď nás zavolal do šatne a začal vydávať pokyny k zápasu. Krátko nato zavrčal autobus Škoda RTO, bolo počuť jeho pískanie bŕzd a po jednom z autobusu povyskakovali naši dnešní súperi. Tréner, ktorý pokračoval v monológu, určil na jeho konci zostavu na dnešný duel a nepochybujem, že každý hráč túžil počuť svoje meno v základnej jedenástke. Zbadal som smutné pohľady a sklamanie na tvárach spoluhráčov, ktorým sa ušlo miesto na lavičke náhradníkov. Tréner nezabudol a dodržal slovo z pred týždňa a tak som mal premiéru s kapitánskou páskou na rukáve. Nechápal som ešte, čo presne robí kapitána kapitánom, ale priznám sa cítil som na sebe, že dnes musím byť oporou chlapcom na ihrisku. Spoločne všetci naraz sme vybehli na ihrisko. Po prvých krokoch som sa zohol a dotkol som sa trávnika a prežehnal som sa. Bola to už od malička akási moja prosba o dopriatie zdravia a šťastia zároveň, či poďakovanie, že môžem opäť nastúpiť na zápas hrať. Po krátkej rozcvičke rozhodca zavolal do svojej kabíny. Vložil nám do rúk registračné preukazy a kázal urobiť konfrontáciu. Išlo tu o to, aby sme overili, či niektorí hráči nehrajú na ,čierno´. Po konfrontácii nám dal sudca podpísať zápis o stretnutí a vybehli sme so súperovým kapitánom opäť na ihrisko. O minútku, dve vyšiel pred tribúnu aj rozhodca. Prvý krát fúkol do píšťalky a všetci hráči obidvoch mužstiev sa zhŕkli k stredovej čiare pred šatňami. Rozhodca skontroloval poctivo všetkým hráčom chrániče a aj správne zakasanie dresov do treniek. V zástupe za rozhodcom sme sa presunuli na stred ihriska, otočili sa smerom k šatniam, kde viali zväzová a klubová zástava, rozhodca povedal „Športu zdar!“ a mi sme spoločne zrevali: „Zdar!“ Spoluhráči a súperi sa rozpŕchli po ihrisku, aby sa ešte chvíľu ponaťahovali a pri rozhodcovi som zostal iba ja, teda kapitán domácich a so mnou kapitán hostí. Hosťujúci kapitán si vybral znak na 1-korunáčke a mne ostalo písmo. Rozhodca vyhodil mincu, ktorá po pár otáčkach dopadla na stredovú čiaru a navrchu sme jasne videli písmo. Vyhral som a vybral som si dolnú bránu od kúpeľov ako sme sa dohodli so spoluhráčmi pred zápasom. Hostia mali výkop. Naše mužstvo nastúpili presne v identickej zostave ako pred týždňom. Mali sme od začiatku miernu prevahu, ale hostia hrozili brejkmi, lebo mali rýchle krídla, na ktorých si museli naši krajní obrancovia dávať pozor. Do polčasu sa nám podarilo streliť iba jeden gól, keď strela ,Klokoča´ vypadla brankárovi hostí z náručia a pohotovo ju do siete dorazil ,Športiak´. Nás naopak brankár ,Efík´pri dvoch tutovkách hostí podržal, keď pri priamom kope vytisol loptu na roh a samostatný nájazd hrotového hráča hostí zneškodnil pádom pod nohy. Tréner vystriedal v polčase dvoch záložníkov, lebo nebol spokojný s ich bránením a očakával od nich lepší výkon.

 Tieto zmeny akoby pomohli našej nátlakovej hre a možno to bolo iba tým, že sme hrali v 2. polčase na spodnú bránu­­ – teda dolu kopcom. Hernú prevahu sme využili na strelenie 3 gólov. Dva sme dosiahli po zahrávaní rohových kopov a jeden dal ,Brepto´ z priameho kopu. Z každého z nich sme sa tešili, ako by išlo o víťazný gól. Hosťom sa nepodarilo dať čestný gól, lebo sme ich nepustili do vážnejšej šance a ich akcie končili zväčša pred našim pokutovým územím. Rozhodca, ktorého zalieval pot na tvári, odpískal koniec zápasu. Dosiahli sme ďalšie víťazstvo a boli sme odhodlaní zvíťaziť aj v nasledujúcom kole. Po zápase sme sa niektorí umyli v miestnom potoku, ktorý tiekol za šatňami, iní pod termálnym vrtom tečúcim pod cestou vedúcou do doliny oproti šatniam. Neutekali sme hneď domov, veď po našom zápase hrali starší žiaci o 10:50 hod. Pozreli sme si aj ich zápas, držali im palce, povzbudzovali ich a prežívali s nimi každú akciu. Tesne pred koncom zápasu, keď už prehrávali o 2 góly sme odišli domov. V spoločnom hlúčiku sme sa tešili z víťazstva, spomínali na radostné chvíle a za chvíľu som musel odbočiť z hlavnej cesty, lebo som už bol takmer doma. Ostatní v družnej debate pokračovali dole hlavnou cestou popod skálie. Ja som už v tom čase preskakoval potok za našim domom, aby som o krátky okamih vybalil vrecko s futbalovým výstrojom a spokojne som si sadol k sobotnému obedu. Otec sa ma síce podpichovačne opýtal ako vždy: „... a zaslúžiš si?“ Odpovedal som: „Áno“. Povedal som mu výsledok a on súhlasne pokýval hlavou. Napučil som obed do seba a provokačne som mu povedal „Zaslúžim si aj dupľu!“

Už onedlho ...Zajtra hráme! (časť 7)

Skryť Zatvoriť reklamu