Po odohratí ¾ súťaže sme mali na konte 12 víťazstiev a 3 remízy. Všetky remízy sme uhrali s vedúcim mužstvom Ružomberka. V prospech nášho najväčšieho rivala v boji o prvé miesto v tabuľke hovorilo aktívnejšie skóre. Viac gólov nielenže nastrieľali, ale aj inkasovali. A práve na ihrisku tohto súpera sme otvárali poslednú štvrtinu súťaže. Na tento zápas nás tréner pripravoval poctivo. V priebehu ľahkého piatkového tréningu zakričal na kapitána, aby cez neho upozornil všetkých: „...nezraňte sa, zajtra hráme!“ Náš najbližší súper hrával svoje domáce zápasy v sobotu a o to viac sme sa tešili na tento zápas. Domáci nastúpili v plnej sile, aj s niekoľkými hráčmi, ktorých som si z predošlých vzájomných zápasov nepamätal. Dokonca sme hrali na hlavnom ihrisku štadióna pod Čebraťom. Bol to pre mnohých z nás prvý zápas na takomto, zdanlivo veľkom ihrisku. A musím priznať, že sme cítili rešpekt nielen k nášmu súperovi, ale aj prostrediu v ktorom sme hrali. Prvé minúty sme sa prevažne bránili a iba dlhé odkopy na súperovi polovicu nám dopriali krátko sa nadýchnuť. Na brankára Efíka sa valil jeden útok za druhým s množstvom striel na našu bránku. Hoci sme ich veľa zblokovali a niektoré boli nepresné, najviac ich pochytal náš brankár. Domáci sa ujali vedenia krátko pred prestávkou. Prispel som k tomu aj ja, keď ma centrovaná lopta z ľavej strany trafila do ľavej ruky v pokutovom území. Zbytočne som protestoval u rozhodcu a žiadal zmeniť verdikt, lebo som bol presvedčený, že som ju mal pred telom. Nepomohlo to a rozhodca mi navyše ukázal žltú kartu za protesty. Argumentoval som aj tým, že som kapitán mužstva, ale tvrdošijný rozhodca zotrval na pôvodnom rozhodnutí. Vtedy moja naivita netušila, že rozhodcovia svoje verdikty ,nikdy´ nemenia. Dostal som svoju prvú žltú kartu v mojej pomerne krátkej futbalovej kariére a domáci kapitán nariadenú jedenástku suverénne premenil. Oklamal nášho brankára Efíka a poslal loptu do opačnej strany bránky, než sa hodil. V poslednej minúte polčasu, možno už aj v nadstavenom čase opečiatkoval Brepto ľavú žrď domácej bránky a tak stav 1:0 svietil na ukazovateli skóre aj pri odchode do šatní. Posmelení poslednou strelou do tyče sme do druhého polčasu nastúpili s vedomím, že snáď to nemôže byť už horšie ako v 1. polčase. Tréner urobil dve zmeny v zálohe a rozohrávali sme zo stredového kruhu. Loptu, ktorú mi prihral Šprintér som nakopol na ľavé krídlo pre „Klokana“, ten nikým neatakovaný nacentroval na hranicu malého vápna, aby Šprintér z hranice 5-tky prestrelil brvno domácej bránky. To sa nám stalo osudným, pretože z protiútoku sa potvrdilo to všeobecne známe „nedáš – dostaneš“, keď sme síce strelu zblokovali na roh, ale z následného centra od rohovej zastávky sme po hlavičke domáceho stopéra inkasovali gól na 2:0. Tréner ma po inkasovanom góle posunul do stredu zálohy a na mojom poste hral Brepto. Vedeli sme si nahrať, lopty nás nachádzali, ale naše enormné úsilie o skorigovanie výsledku končilo na dobre hrajúcej obrane domácich. Aké také nebezpečenstvo hrozilo domácim iba po našich nedôrazných strelách spoza pokutového územia. Desať minút pred koncom sme inkasovali tretí gól zo samostatného úniku domáceho útočníka. Podarilo sa im to až na štvrtý pokus, keď predtým vysoký kučeravý obranca domácich Feri prekopol dlhou nahrávkou našu defenzívu, ale útočníci stroskotali na brankárovi Efíkovi. Po treťom góle ma tréner vystriedal. Myslel som si, že preto lebo som veľa diskutoval s rozhodcom a na triku som už mal žltú kartu a tak trochu som cítil, že to nebol môj najlepší zápas. Hoci mal byť! Bolo to prvý krát v mladších žiakoch keď ma tréner vystriedal. Vtedy som ešte netušil, že aj posledné. Kapitánsku pásku som pri odchode z ihriska navliekol na ľavú ruku spoluhráčovi Breptovi a na ihrisko prišiel miesto mňa Finta. Chvíľu som sa hneval na trénera, ale on podišiel ku mne, potľapkal ma po pleci a zašepkal do ucha: „nezobliekaj sa, budeš hrať aj za starších žiakov. Súhlasne som prikývol, sadol som si na striedačku, uvoľnil som si gumičky, vybral chrániče, napil vody a dopozeral zápas. Domáci nám na cestu domov pribalili ešte jeden banán v našej sieti a zdalo sa mi, že 4:0 pre nás krutý výsledok. Ale museli sme uznať, že domáci boli dnes oveľa lepším mužstvom.
Na smútok po zápase som nemyslel, lebo som sa už pripravoval na ďalší zápas, tentoraz za starších žiakov. Spolu so mnou nás bolo presne jedenásť. Konfrontácia sa nerobila a tak ma tréner bez obáv mohol postaviť premiérovo na pravé krídlo, kde som sa rýchlo udomácnil. Hoci som mal v nohách už 60 minút bral som to ako dobrú rozcvičku a niekoľko krát som unikol svojmu strážcovi. Vybojoval som roh, po ktorom padol náš vyrovnávajúci gól na 2:2 tresne pred koncom zápasu. Domácim už nezostal čas na víťazný gól . Oba naše góly strelil Vešiak, prvý po samostatnom úniku a druhý zo spomínaného rohového kopu, keď sa najlepšie zorientoval okolo bieleho bodu a trafil loptu k pravej tyči bezmocného domáceho brankára. Mne sa podarilo prekopnúť domácu bránku z bránkovej čiary, keď mi lopta dopadla na píšťalu po dlhom šprinte do 16-tky. Táto remíza bola pre mňa náplasťou za predošlú vysokú prehru, ktorá ma už tak veľmi mrzela.
Počnúc týmto zápasom som dres mladších žiakov už neobliekol a hrával som pravidelne za starších žiakov na pozícii predstopéra. Mladší žiaci aj bez mojej pomoci vyhrali zvyšné zápasy, hoci už výhry neboli také výrazné. Svoje prvé zápasy odohrali chlapci piateho ročníka, ktorí mali tvoriť kostru mužstva v nasledujúcej sezóne. Obsadili 2. miesto s mankom 2 bodov za Ružomberkom. Ja už ako starší žiak som prispel svojimi výkonmi k dvom domácim výhram a dvom prehrám na ihrisku súperov. Obsadili sme nakoniec 5. miesto – predposledné, ale to nemenilo nič na fakte, že sme boli vyrovnanými súpermi a veľkú bodovú stratu na súperov v tabuľke pred nami sme nemali.
Tešil som sa na to, že už onedlho, hoci až v nasledujúcej sezóne budem opäť hrať so svojimi spolužiakmi!
...už onedlho... Zajtra hráme! (časť 8)
